k6.sk - literárny server

Také dva dni z môjho života

„Čo to má byť, Petra?“
Zdvihla som pohľad od skice. Stál za mojím chrbtom, pozeral mi na výkres a vraštil obočie. To fakt milujem, keď to robí.
„Akože čo?!“opýtala som sa a nesnažila sa zakryť drzý tón v mojom hlase.
„Nebuď drzá,“upozornil ma pokojne. Zahryzla som si do jazyka a zamumlala: „Pardon.“
„Takže, čo to má byť? Ešte si mi neodpovedala.“
Pán Stanlovský sa len tak ľahko nevzdá. A vážne neviem, čo mu mám na to povedať.
„Neviem, čo to je.“
Celá jeho tvár bola strnulá, no oči sa mu smiali.
„Povedal som, že máte namaľovať vázu s kvetmi, ktorá je na stole.“
„Hm, no, to je fakt.“
Pobavene hľadel na môj výkres.
„Toto nie je váza, Petra. To je nejaká žena stojaca pri ceste.“
„Hej. Tak ma to napadlo, včera v noci som ju videla.“
No fakt, trošku som odbočila od danej témy. Ale viete, keď sa vám zjaví v hlave obraz, tak to jednoducho musíte dať na výkres. Nedá sa tomu zabrániť. A ja som chcela nakresliť prostitútku, tak som ju nakreslila.
„Odlož to a začni odznova,“povedal nahlas a potom sa nahol bližšie ku mne a potichu dodal: „Keď to dokončíš, zvýrazni zúfalý pocit v jej očiach. Potom mi to ukáž.“
Ja ho vážne obdivujem. Má už síce asi šesdesiat rokov, ale je to trieda. Učí ma maľovať už dva roky a dobre vie, že čo raz začnem, to aj dokončím. Nech si vraví hocikto hocičo.
Pustila som sa teda do obrazu, keď vtom som začula akýsi hlas:
„Peti, prosím, nemáš uhlík?“
Peti?
Otočila som sa a znechutene pozrela na jedného vcelku v pohode vyzerajúceho mladého chalana. Díval sa na mňa tými hnedými očami, z ktorých sú isté baby, zvyčajne okolo trinástky, namäkko. Ja som však iná. Na môj vkus bol príliš normálny – tmavé, krátke vlasy, pravidelné črty atď.
Tuctový.
Mňa totiž odjakživa obklopovali podivní ľudkovia, jedineční vzhľadom aj správaním, proste takí skvelí čudáci. Ale aj ja som taká, takže mi je s nimi svetovo.
Podala som mu uhlík a vrátila sa k maľovaniu, no vôbec som sa nedokázala sústrediť. Ten chalan ma v kuse očumoval!
Už som si myslela, že mu niečo poviem, no potom som si povedala, že som nekonfliktný človek.
Keď som bola na odchode, v miestosti už neboli žiadni iní žiaci, len pán Stanlovský. Otočil sa a potichu povedal:
„Petra, ideš domov?“
Veľmi bežná otázka, no on dobre vedel, čo sa pýta.
„Áno, idem,“odpovedala som mu asi už miliónty raz.
Pozrel na mňa ponad okuliare tým jeho pohľadom, z ktorého som mala vždy výčitky svedomia. Potom pokýval hlavou a venoval sa čítaniu.
Vyšla som von. Bolo celkom chladno, no ja som mala iba ľahký sveter. A ešte k tomu bola tma ako v rohu. Chodník osvetľovali pouličné lampy, sem-tam prešlo nejaké auto, no ináč bol kľud. Išla som cez park a v duchu som sa modlila, aby na mňa nevyskočil nejaký úchyl. V takýchto zašitých miestach sa to stáva pomerne často. No namiesto neho som zazrela Hista.
„Nazdárek, Peťa!“
Pomalými, tackavými pohybmi kráčal ku mne.
„Čauko!“ usmiala som sa na neho. V svetle lám vyzeral ešte bledšie ako inokedy. Dokonca sa mi zdalo, že zase vyrástol a schudol. A to som si myslela, že sa to už nedá.
Vyzeral na pokraji smrti, už sa začínal trochu klepať.
„Ideš z toho tvojho maľovania?“ opýtal sa.
Prikývla som a zrazu som sa začala strašne smiať.
„Počuj, Histo, ty máš dosť! Choď si niečo kúpiť, lebo tu umrieš,“odporučila som mu. To bol jeho život – sen, absťák, sen, absťák...
Jemu do smiechu veľmi nebolo.
„Vidno to až tak?“
Chytila som ho za ruku a ťahala do ďalšieho parku. Volali sme ho Park Ohňa, pretože sme vždy nazbierali milión harabúrd v okolí a zapálili ich. Bola to celkom slušná vatra a človek sa pri tom zohrial. A hlavne tam boli všetci najlepší ľudia.
Svetlo som videla už z diaľky a Histo tiež trochu pookrial.
„Bože, ani som nevedel, kde som to bol. A mal som to k cielu tak blízko!“povedal a ja som sa zasmiala. Typický Histo.
Došli sme na miesto a všetci na nás veselo pokrikovali:
„Peťa s Histom došli!“
Hneď mi strčili do rúk poháre s nejakou žbrndou.
Perfektní ľudia.
Histo už zjednával na boku s dílerom. Hudba z rádia hrala na plné pecky. Preto som tu tak rada. A hlavne tu nechýbali medzi inými aj moji kamoši, perfiš ľudia, s ktorými som sa cítila na tomto svete parádne.
Došla ku mne Vanda, moja spriaznená duša a vybozkávala ma na líca.
„Ako, zlatíčko?“ opýtala sa ma.
„Zatiaľ super. O chvíľu to bude paráda.“
Zasmiala sa.
„Ideme tancovať?“
Prikývla som. Stále mi nalievali a alkohol mi pomaly začínal stúpať do hlavy. Ešte k tomu som dnes nič nejedla.
Nacapil sa na mňa jeden týpek a v kuse mi šepkal do ucha, aká som krásna, chytal ma za zadok a rukou sa prehrabával v mojich vlasoch. Ja som sa len smiala, nemohla som si pomôcť. Chudák, trochu sa rozohnil a hneď ho Vanda skomandovala, tak radšej vypadol. Vanda má prirodzenú autoritu. O chvíľu však odišla aj ona, asi si zapáliť, hneď sa však priplichtil Marek a začal sa na mňa lepiť. Ja som sa len smiala a nechala som ho, nech ma bozkáva na krku.
„Kde máš obrázok?“pýtal sa ma.
„Aký obrázok?“
„Ten, čo si nakreslila.“
„Spálil ho môj učiteľ, vraj bol škaredý a úchylný.“
Rozosmiali sme sa ako blázni.
„Hej!“počula som Vandu, ktorá odtrhla Mareka od môjho krku. Bol to totiž jej frajer. Ale Vanda nikdy nerobí scény.
Prišla ku mne, vtisla mi na pery bozk a strčila do úst cigu.
„Nech žije mariška!“ zvískla a začala tancovať okolo ako šialená. Táto kočka proste nemá chybu. Potom sa opäť niekam vyparila a ja som vnímala len hudbu, svetlo z ohňa a nejaké ruky, ktoré sa mi snažili dostať pod tričko.

„Som v pohode, vážne. Viem sa o seba postarať.“
Sedela som na gauči ako priklincovaná. Len som ticho sedela a hľadela na svojich rodičov. Vonku bol už dávno deň.
„Ach, Petra...“ vzdychala mama. Pozerala všade inde len nie na mňa. Neškrelo ma, že sa tvári naštvane, ale že sa mi nedokáže pozrieť do očí.
„Mrzí ma to,“opakovala som dokola. Smerovala som to hlavne mame. Vážne som nechcela, aby plakala.
„Báli sme sa o teba! Ty si to neuvedomuješ?!“ zrúkol na mňa otec. Už to nevydržal a začal kričať, tak je to vždy. Mama len plače.
„Kde si bola celú noc?!“opýtal sa ma.
„Len s Vandou. V parku.“
„Blbosť!“ zvreskol, až ma myklo. „Bola si s tou svojou partiou! Alkohol z teba cítiť na tri metre!“
Nevedela som, čo mu na to povedať, tak som len mlčala. Zapierať by bolo nemožné.
Otec bol jak pred infarktom.
„Milá dáma, máš len štrnásť rokov a my sme za teba zodpovední! Takže sa budeš správať, ako ti povieme! A z domu už nevyjdeš okrem školy ani na krok! A hneď po vyučovaní ťa prídem vyzdvihnúť, rozumieš?!“
To je problém, v škole som nebola už najmenej mesiac.
„Okej,“povedala som.
„A na výtvarnú zabudni!“
Tak teraz ma skoro trafil šľak. No nič, budem musieť zdrhnúť oknom. Výtvarku mi nezoberú, ani keby som mala ujsť z domu.
„A nemysli si, že nevieme, že si blicovala! Volala nám tvoja triedna!“
Fajn. Tak vedia všetko. Zavrela som sa do svojej izby a snažila sa odohnať príšerné bolenie hlavy a nevoľnosť. Ešte stále som bola trochu mimo. Ale vždy je to lepšie, ako keď som prišla pred týždňom domov sfetovaná. Naši si síce mysleli, že som ožratá, ale aj tak ma skoro zabili.
Chápete, ja nie som feťáčka ako Histo. Ja si dám len občas, vyskúšam, aké je tamto, aké je hento. Veď skúsiť treba všetko.
Neznášam tieto útlmy. Vždy čakám na večer ako na spasenie. Dnes však asi zostanem doma, naši ma budú strážiť ako šialení.

Opäť po dlhom čase som sedela v lavici. Všetci moji trápni spolužiaci na mňa vystrašene kukali, ako na podivné indivídum, ktorá lieta v problémoch. Bola som v ich očiach tá, na ktoré zvyčajne mamičky ukazujú prstom a šepkajú svojim deťom:
„Tej sa vyhýbaj oblúkom!“
V podstate sa mi vyhýbali oblúkom. Všetci, okrem jednej baby, mojej bývalej kamošky. Cez prestávku za mnou došla, za ten čas sa z nej stala triedna barbinka s vždy upravenými nakulmovanými vlasmi a nalepenými mihálnicami. Bolo mi jej ľúto, fakt. Čo to má, preboha, za život?
„Čau, Peťa. Chýbala si nám tu,“vravela potichu a dosť vážne. Vytáčalo ma, že z toho chce robiť drámu.
„Vážne?“odpovedala som jej. Čo sa dá na to odpovedať, keď nechcete klamať?
Prikývla. „Ak budeš potrebovať opísať nejaké zošity alebo tak, tak kľudne...“
V duchu som sa zasmiala.
„Dík.“
Uprela na mňa svoje zelené, namaľované očiská.
„Peti, si okej?“
„Ja som. Ale čo ty?“
Zjavne to nepochopila a odpovedala, že je, samozrejme, okej. A že má o mňa strach.
„Sklapni už, prosím ťa. Tie tvoje keci sa nedajú počúvať,“povedala som jej. Naštvalo ma to. Čo je moja matka, či čo?
Nechápala som, prečo sa jej v očiach ligocú tie prekliate slzy. O čo jej ide?
„Peti, máš veľa problémov. Ja to viem. Všetci to tu vedia. Chcem ti pomôcť. Aj keď mnou opovrhuješ a tak, stále ťa mám rada.“
Zdvihla som sa a odišla som preč. Preč zo školy. Kašlem na sprostú školu. Čo odo mňa očakávajú? Že sa rozrevem, budem prosiť o pomoc, ktorú nepotrebujem? A stane sa zo mňa dobré, slušné dievčatko?
Problém je v tom, že ja som so svojim životom maximálne spokojná. Vážne. Nerobím sa, nehrám to, aby som zapadla alebo čo. Páči sa mi žiť, zabávať sa a tancovať na hudbu pri ohni. A hlavne kresliť. Človek nikdy nevie, kedy otrčí paprče a kebyže mám umrieť teraz, nech to je pri tom, čo milujem.
Prechádzala som cez jednu dosť špinavú štvrť a na rohu zazrela tri postavy, z toho dve som až príliš dobre poznala.
Absolútne mi nevadilo, že tam bol s nimi poliš. Práveže preto som tam išla, normálne som sa zľakla, čo sa stalo.
Vanda s Marekom vyzerali úplne znudení, skoro som ich takých nespoznala.
„Zdravíčko!“pozdravila som, úsmev od ucha k uchu. Poliš sa otočil a namrzene na mňa kukol.
„Aha, ďalší svedok!“vyhlásil.
„Hm?“
Vanda sa zachechetala.
„Ty hlupáčik, tuto pán policajt sa nás len pýta či sme neboli pri tom...ako...vieš to už, nie?“
„Kriste, jak to mám vedieť, čo som jasnovidec?!“
Normálne ma naštvali.
„Takže, slečna,“začal poliš, akože významným tónom, „hovorí vám niečo meno Stanislav Horvát? Používal vraj prezývlu Histo...“
„Jasné že ho poznám!“skočila som mu do reči. „Jasné. Je to kamoš. A čo s ním?“
Ten poliško si akože dôležito odkašľal.
„Tak to vám potom musím oznámiť smutnú správu. Vášho kamaráta sme totiž včera o osem dvadsať našli ležať na zemi v parku. Nedalo sa mu pomôcť, bol mŕtvy už asi tri hodiny. Keby sme ho našli skôr, tak možno... Predávkoval sa. Je mi ľúto.“
Najprv som na nich len dívala jak sĺp. Proste som nedokázala nič povedať. A oni zjavne netušili, ako mi to majú uľahčiť, tak len kukali, pokyvkávali hlavou a koniec.
„Čože?“zmohla som sa len.
Histo je mŕtvy. Je mŕtvy.
Myslela som si, že tam odpadnem. Fakt ma napadlo, že umriem alebo čo. Vôbec som si nevedela predstaviť, že sa z toho niekedy v živote spamätám.
„Tak, tak,“ kýval hlavou poliš, akoby karhal malé decko. „Tak to končí, alkohol, drogy a podobne. Práve som sa pýtal tuto vašich kamarátov, či s ním v ten večer neboli. Vraveli, že nie.“
„Samozrejme, že sme tam neboli,“povedala rýchlo Vanda. „A ani Peťa tam nebola, bola totiž s nami.“
Vanda na mňa nenápadne spiklenecky žmurkla. Akoby to bola nejaká hra či čo. Ja som len tak stála a proste som to nedokázala pochopiť.
Histo je mŕtvy. Predávkoval sa. Koniec. Viac ho už neuvidím. Nikdy.
Odniekadiaľ, akoby zo strašnej diaľky ku mne doliehal polišov hlas:
„Tak ste tam boli, či nie? Slečna!“
Vôbec som tých debilov okolo mňa nevnímala, len som vedela, že musím vypadnúť. Nemohla som povedať policajtovi áno, lebo by sa na mňa snažil našiť milión podľa neho hrozných vecí a aj by našil. A keby som povedala nie, tak by som sa asi scvokla.
Tak som sa otočila o stoosemdesiat a vypadla. Išla som cez park a okolo bolo tak krásne, asi prvý krát po mesiaci pršania svietilo slnko, stromy zrazu rozkvitli, lebo bola jar. Celý vzduch neuveriteľne voňal a ja som sa zrazu rozplakala, lebo mi napadlo, že Histo to už neuvidí.
Možno sa príroda teší, že má o jednu zlú, špinavú a zdrogovanú vec na svete menej. Revala som jak malé decko a nohy ma automaticky viedli, ani som nevedela kam, kým som sa neocitla v ateliéri.
Tá ponurá atmosféra a prítmie som vždy milovala. Ale najviac vôňu temperiek a podobných vecičiek. Dotackala som sa k najbižšiemu stolu, mala som pocit, že som najslabší tvor na svete.
Fakt som nechcela revať pred pánom Stanlovským, ale proste som si nemohla pomôcť.
Otočil sa od stojanu s výkresom, na ktorý práve maľoval.
„Petra!“vykríkol prekvapene. „Čo ty tu? Čo sa deje?“
Zakryla som si nenápadne tvár rukami a zamumlala:
„Čo by sa dialo? Nemôžem tu byť?“
„Ale iste že môžeš,“povedal, „tento ateliér je otvorený pre mojich žiakov 24 hodín denne.“
Moje skrývanie tváre bolo úplne nanič, tak vstal, prisunul si k mne stoličku a ja som mu všetko vyklopila. Išlo to tak ľahko a vôbec som tomu nedokázala zabrániť. Vravela som o Histovi, o Vande, Marekovi a polišovi, o tom, ako im nerozumiem, ako ničomu nerozumiem. Nakoniec som sa mu priznala, že blicujem, fetujem, pijem a podobne. Vôbec mi to nevyčítal, len počúval a tváril sa vážne, ale chápavo.
Neviem, či som v živote tak veľmi a dlho plakala a pán Stanlovský ma objal, akoby bol môj otec alebo dedko alebo čo.
„Neplač už, dievča, ty za to nemôžeš...umelci to mávajú niekedy ťažké,“vravel mi ticho.
Parádny chlapík tento Stanlovský. Na chvíľu sa mi zdalo, že mi je už lepšie, oveľa lepšie.
„Ďakujem, pane...“vravela som mu.
„Prosím ťa, nevrav mi už nikdy pane!“zasmial sa. To bolo prvý a posledný krát, čo som ho počula smiať sa.
„Dík.“
Zdalo sa mi, že je to taká spriaznená duša a vedela som, že on mi pomôže zo všetkým. Zrazu som sa však začal cítiť v jeho objatí tak...zvláštne. Nechápte ma zle, ale zrazu som zacítila Stanlovského ruku, ako ma hladí po chrbte.
Okej-povedala som si. Je to jak môj otec, nič viac ani menej.
Zrazu som však stŕpla, lebo som zacítila dotyk jeho dlane na mojom zadku. Bol to len zlomok sekundy, lebo som v momente vyskočila na nohy a zdesene na neho pozerala. On na mňa hľadel pokojne, akoby sa nič nestalo.
„Čo sa deje, Petra? Už ideš?“
Bola som taká zmätená a vyplašená!
„Áno, viete, ponáhľam sa. Dovi.“
Vybehla som odtial ako šíp.
Neuverili by ste tomu, ale už bola zase tma.
Oprel sa do mňa poriadny vietor a vlasy mi hodil do tváre, ale ja som si to vôbec nevšímala. Len som to celé nedokázala pochopiť.
Pred očami sa vybavil obraz domčeka z kariet, ktorý jedným jemným fúknutím zrúti na stôl.
Potom nech sa mi niekto čuduje, že nežijem podľa toho systému, ktorý sa ľudom vštepuje od malička. Je to davová psychóza a je ťažké odpojiť sa. Nikdy som mu neverila, a teraz už vôbec. Je strašne falošný. Keď sa vám zdá, že je všetko perfektné, podloží vám nohu a vy padnete na nos.
Ešte pred pár hodinami som si myslela, že sa ma netýka, že som od neho úplne odpútaná, ale mýlila som sa. Nedá sa to.
Započúvala som sa do mojich krokov na chodníku a rozmýšľala, kam idem.
Najprv však musím zistiť, kde budem spať. Najlepšie sa niekde zašiť, čo v takejto tme nie je problém. Tmu som vždy milovala, v tom momente ma však prvýkrát netešila.
Domov sa nevrátim, fotrovci by ma zabili, veď som zase zdrhla zo školy.
Keď som prechádzala cez ulicu, v diaľke som videla oheň z parku. Už sa zabávajú – pomylela som si.
Priala som si byť v tej chvíli nimi a nad ničím sa netrápiť.
Ľahla som si na lavičku a prikryla sa takou dekou, ktorá bola v smetiaku. Strašne zapáchala, ale lepšie ako klepať sa od zimy.
Viete čo, je to strašný pocit. Prvý krát v živote som mala sto chutí ísť domov a vyplakať sa tam mame na pleci. Ale nemohla som.
Už nemám domov. Tak som to chcela.
Viem, že keby som tam išla, naši by ma prijali s otvorenou náručou. Dávali by mi ďalšiu, asi milióntu šancu polepšiť sa.
Keby som to spravila, bola by som najväčšia špina na svete.
Vedela som, že tú noc nezaspím, okolo mňa prechádzali v kuse všelijakí podivní ľudkovia. Videla som medzi nimi satanistov, feťákov, samotárov, ožranov, ale jedného človeka som fakticky nečakala.
„Preboha! Peťa?!“začula som nad sebou hlas. Snažila som sa zaostriť v tme. Bol to nejaký chalan.
„Čauko. Kto si? My sa poznáme?“
Silueta sa nadomňa naklonila, akoby sa chcela uistiť, že som to naozaj ja.
„No, neviem, či si ma pamätáš. Chodili sme do toho istého ateliéru.“
V tej chvíli mi zaplo. Ten tuctový chalan z výtvarky!
“Jasné, už si spomínam!“vyhlásila som. Chvíľu bolo ticho, fakt mierne trápna situácia. Zjavne netušil, že som bezdomovkyňa. Teda od teraz.
„No hm...“začal.
Chudáčik.
„To je v pohode,“povedala som chrapľavo. „Len choď.“
„Nemôžem ti nejako pomôcť? Poďme aspoň niekam inam.“
Zjavne nechápe, že on je tuctový a ja nie.
„Zabudni.“
Opäť ticho. Asi rozmýšľal, čo ďalej.
„Ty, ehm, spávaš...takto často?“
Nemala som sily klamať mu.
„Nie. Len teraz.“
„Tak, to tu neostaneš! V žiadnom prípade!“
Myslím, že to poriadne preháňal.
„Tak kam mám akože ísť?“vyhŕklo zo mňa.
„Poď so mnou na kávu.“
„Sú tri ráno!“
„Niečo sa nájde. Tak vstávaj.“
„Prečo by som s tebou mala niekam ísť?“
Usmial sa.
„Pokecáme o umení.“
Pozrela som sa cez stromy na park vedľa. Oheň ešte horel.
„Moji milovaní, blízki čudáci a kamaráti sa ešte bavia.,“povedala som nahlas. Ani som si to neuvedomila.
„Čože?“
Strhla som sa kukla na neho.
„Ále, to len ten oheň.“
„Tamten? Buď im zhasne, alebo podpália park.“povedal a nahlas sa zasmial.
Nemohla som odtrhnúť oči od ligotavého svetielka kdesi ďaleko za stromami. A potom som zrazu počula, ako vravím:
„Tak teda poďme. Bude to fajn, keď si pokecáme ako dvaja normálni mladí ľudia.“
A myslela som to vážne.