Zviera
autor:: Elendurwen
rubrika:: poviedky
Ammel-Sún nazývala sa dedina v zajatí prekrásnych dubových lesov. Cez jej kamennú obchodnú štvrt pretekal malý, no o to priezracnejší potok, pri ktorom sa malí chlapci hrávali s drevenými mecmi na velkých rytierov. Dedinské domy boli zväcša z kamena ci z dreva, no našlo sa aj pár slamených. Okolo za dlhé roky vyrástol kamenný múr, práca rúk mnohých zrucných remeselníkov, ktorý obyvatelov chránil pred vlkmi a inými divými tvormi.
Jednej pokojnej noci narušil šepot vánku hrozivý hlas poplašného zvona. „Vlkolaci zaútocili!“ ozývalo sa z každej strany. Ked sa na vydláždenom chodníku zhromaždili všetci muži, vystúpil na drevený podstavec nácelník bojovníkov a povedal: „Pocúvajte, statocní muži Ammel-Súnu! Hrozný vlkolak Hadril si zobral jednu z našich žien. Urcite ju odvliekol kamsi do lesov, akoby mala patrit jemu. Preto sa ju vydáme hladat. Hned na úsvite vyrazíme.“ Muži sa hned na to rozbehli k svojim chatrciam, aby sa pripravili na ráno.
Ked sa prvé lúce slnka dotkli striech domov, vyše pätdesiat udatných bojovníkov už stálo pred drevenou bránou a cakalo na príchod Nimrotha, ich nácelníka. Bol to silný bojovník s divými vlasmi a ocami, v ktorých neustále tlel žeravý plamen. Väcšina jeho mužov ho obdivovala pre jeho silu i neutíchajúcu odhodlanost. Bol medzi nimi aj Valkar, mladý muž plný ideálov a neskrotnej vášne. Teraz však všetci túžili len po jednom – nájst Hadrila a rozrezat mu hrdlo na znak pomsty. Ked sa tažká dubová brána otvorila, ozval sa hlasný krik a mocní bojovníci sa rozprchli do lesa v snahe nájst vlkolakov úkryt.
Valkar sa rozhodol íst pozdlž potoka, jednak aby sa nestratil a na druhej strane preto, lebo predpokladal, že aj vlkolaci musia niekedy pit. Potok veselo žblnkal, o nic sa nestarajúc. Slnko už bolo vysoko, no široké koruny zdravých dubov poskytovali príjemný chládok. Les sa rozprestieral široko – daleko a Valkar mimo neho ešte nikdy nebol. Vo svojom srdci však živil túžbu po novom domove, po krajine priestranných lúk a širokých jazier. Cosi ho však stále držalo doma. Cítil lásku ku každému steblu trávy v okolí Ammel-Sún a miloval vônu nocného vzduchu nad prekrásnym lesom.
Den však už pomaly ustupoval tme a Valkar stále nic nenašiel. Rozhodol sa preto, že ked slnko úplne zapadne, vráti sa. Vtom však uvidel vysoké skalnaté bralo s otvorom. Ked sa prizrel bližšie, uvidel, že je to akási jaskyna. Preto neváhal a pridal do kroku. Na bralo vyšiel po akomsi chodníku pokrytom kamenmi a jemným machom. Ked však vošiel do diery, hrozný smrad ho takmer položil na kolená. Hned vedel, že našiel to, co hladal. Tu teda prebýval Hadril, najobávanejší z vlkolakov. Stareny o nom rozprávali strašné príbehy. Každý z Ammel-Súnu vedel o jeho ostrých velkých tesákoch, o jeho tmavej kožušine aj o neskrotnej túžbe po krvi. Bolo však zvláštne, že opät navštívil dedinu, pretože o nom nepoculi už cosi vyše roka. Na hlboké úvahy však teraz nebol cas, pretože Valkar postupoval jaskynou coraz dalej a dalej a jeho strach z neocakávaného útoku stále silnel.
Zem bola chladná a vlhká, z kamenných múrov sálal chlad. So spotenou tvárou však Valkar nakoniec došiel až do akejsi velkej siene, plnej všakovakých kostí, malých i velkých. A v tmavom kúte ležal Hadril, najobávanejší spomedzi divých tvorov. Spal. Valkar sa k nemu pomaly priblížil a mal v pláne zabit ho v spánku. Hadril sa však prebral, práve ked sa Valkarov mec chystal prebodnút mu srdce. Vlkolak odskocil a pritom poškrabal bojovníka na remene, z ktorého teraz prúdom vytekala horúca krv. Valkar cakal, že toto je jeho koniec. Nemôže predsa stát sám zoci-voci silnému zvieratu. Silno zvieral svoj mec a snažil sa tvárit odhodlane a nebojácne. A Hadril v tej chvíli prehovoril: „Nezabíjaj ma, clovek.. Som starý a preto už nemám síl bránit sa. Zlutuj sa preto prosím nad mojím životom a ja ti za to dám, co budeš chciet.“ „Zabijem ta, ty podlý had. Mna svojimi recami neoklameš. Dobre viem, že si si vzal Amrel, najkrajšiu devu z mojej dediny. No predtým, ako ta zabijem, povedz, kde si ukryl jej mrtve telo? Chcem ju pochovat s náležitou úctou, preto vrav – kde je?“ Valkarove slová zneli prísne a rozhodne a Hadril na ne odvetil: „Neviem veru kde je tvoja Amrel, lebo z tohto úkrytu som za dna dávno nevyšiel. Iba v noci sa niekedy prechádzam pod mesacným svitom a žiara hviezd je mojou jedinou útechou. Tak som aj tejto noci chodil po lese a uvidel som vysokého muža s ciernymi vlasmi, ako odvádza akési dievca do dreveného domu hlboko medzi stromami. Myslel som, že je to nejaký další ludský vrtoch ci rituál, preto som nic neurobil a zo strachu pred tým velkým mužom som ostal stát medzi stromami. V skutocnosti som nikdy nerozumel cinom vás ludí, preto som aj týchto dvoch radšej nechal tak.“ „Zaved ma tam a ja slubujem, že ta nezabijem,“ žiadal Valkar. „Dobre, ako chceš, ale musíš pockat, kým slnko zapadne.“ Valkar však nechcel cakat, a preto sa spýtal na cestu. Ked odchádzal, povedal: „Dobre teda, idem sám. Ale beda ti, ak si ma oklamal. Vrátim sa a oddelím ti hlavu od tela.“ S týmito slovami odišiel Valkar z Hadrilovej jaskyne.
Po dlhom hladaní zazrel Valkar akýsi dym medzi stromami. Ked sa priblížil, zbadal malú drevenú chalupu. Najprv sa poobzeral dookola, aby ho nikto nemohol prekvapit. Ked sa uistil že je sám, drevenými dverami, spravenými z kolov zviazaných lanom, vošiel dnu.
Ohen v kozube už doháral, všade bolo temno. Na stene visel luk a mec, na stole boli napoly zhorené sviecky. Zrazu Valkar zacul akési škrabanie. Boli to pohyby nechtov kohosi alebo cohosi zúfalo hladajúceho pomoc. V strachu sa obzeral dookola, no v šere nic nevidel. Išiel teda za zvukom. Zrazu narazil do akýchsi dverí, ktoré natolko splývali so stenou, že nebyt toho zvuku, nikdy by ich nebol našiel. Rozhodol sa otvorit ich a skoncit tak strašidelnú neistotu. Tlkot srdca cítil až kdesi v hrdle. S rukami mokrými od studeného potu pootvoril dvere. Do malej miestnosti vošiel chabý lúc svetla. Krcila sa tu akási štíhla postava a triasla sa. No Valkar ju hned spoznal. Bola to Amrel. Bez váhania jej pomohol dostat sa von a rozrezal jej putá z hrubého lana. „Kto ti to urobil?“ opýtal sa. Amrel ho však bez slova objala, no neprestávala sa triast. „prisahám, že ho zabijem,. Kto to bol?“ zopakoval Valkar svoju otázku, no snažil sa na dievca nenaliehat. „Nimroth,“ vydralo sa z jemných ženských úst. Valkar stál ako omámený. Tak teda Nimroth? Jeho kapitán, jeho vzor, nácelník bojovníkov? Vo Valkarovi skypela od hnevu všetka krv. Vzal Amrel na ruky a ponáhlal sa do dediny, potkýnajúc sa o konáre tahajúce sa pod jeho nohami, akoby ho chceli zadržat.
Do Ammel-Súnu dorazili až nadránom. Každý si myslel, že aj Valkar podlahol vlkolakovi, ci spadol do nejakej hlbokej priepasti. Preto ked ho uvideli krácat s Amrel na rukách, všetci sa radovali. No Valkarova tvár bola vážna a plná hnevu. Položil Amrel a rozbehol sa k Nimrothovi, tasiac svoj mec pocas behu. Ked ten pochopil, co sa deje, dal sa tiež do behu. V strachu vrážal do všetkého, co mu stálo v ceste. No Valkarov hnev horel ako mocný plamen a pohánal jeho nohy stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nakoniec zradcu dobehol. Chytil ho pod krk a zakrical: „Pozrite sa všetci na tohto zvera, pretože v rukách držím hrdlo vášho vlkolaka. To on napáchal všetky tie zverstvá, to on unášal vaše ženy a dcéry. Týmto mecom teda vykonávam na nom spravodlivost.“ A Valkar zabodol svoj mec priamo do srdca vystrašeného nácelníka. Ten klesol na kolená a jeho posledný pohlad patril tmavým mrakom a vychádzajúcemu slnku.
Nimrotha nepochovali, lež ho odniesli do lesa a jeho bezduché telo nechali napospas divým zverom. Valkara za jeho statocné ciny vyhlásili za nového nácelníka. Amrel odvtedy žila štastne a spolu s Valkarom sa casto vydávala na dlhé prechádzky medzi starými zelenými stromami. jedného dna sa mladý nácelník rozhodol opät navštívit vlkolaka a podakovat mu. Celý den chodil po lese, až nakoniec opät našiel Hadrilovu jaskynu. Naradovaný vošiel dnu a ponáhlal sa stále hlbšie a hlbšie do zeme. No nenašiel Hadrila, len jeho mrtve telo. V hlbokom zármutku nad ním poklakol. Ked sa po dlhom smútku zodvihol, vzal Hadrilove telo a vyniesol ho von. Odniesol ho až na cistinu, kde dopadal svit mesiaca, ktorý mal vlkolak tak velmi rád. Nad jeho telom navršil Valkar mohylu, ktorá sa teraz kúpala v jasnom hviezdnom svite. Do ocí sa mu vtlacili slzy a jedna z nich spadla na cerstvo navršenú hlinu. A na tom mieste vyrástol prekrásny belasý kvet a bude tam stát do konca vekov, aby svet nikdy nezabudol na tvora, ktorý pomohol cloveku napriek tomu, že po celý život bol ludským rodom prenasledovaný a zatracovaný.
Jednej pokojnej noci narušil šepot vánku hrozivý hlas poplašného zvona. „Vlkolaci zaútocili!“ ozývalo sa z každej strany. Ked sa na vydláždenom chodníku zhromaždili všetci muži, vystúpil na drevený podstavec nácelník bojovníkov a povedal: „Pocúvajte, statocní muži Ammel-Súnu! Hrozný vlkolak Hadril si zobral jednu z našich žien. Urcite ju odvliekol kamsi do lesov, akoby mala patrit jemu. Preto sa ju vydáme hladat. Hned na úsvite vyrazíme.“ Muži sa hned na to rozbehli k svojim chatrciam, aby sa pripravili na ráno.
Ked sa prvé lúce slnka dotkli striech domov, vyše pätdesiat udatných bojovníkov už stálo pred drevenou bránou a cakalo na príchod Nimrotha, ich nácelníka. Bol to silný bojovník s divými vlasmi a ocami, v ktorých neustále tlel žeravý plamen. Väcšina jeho mužov ho obdivovala pre jeho silu i neutíchajúcu odhodlanost. Bol medzi nimi aj Valkar, mladý muž plný ideálov a neskrotnej vášne. Teraz však všetci túžili len po jednom – nájst Hadrila a rozrezat mu hrdlo na znak pomsty. Ked sa tažká dubová brána otvorila, ozval sa hlasný krik a mocní bojovníci sa rozprchli do lesa v snahe nájst vlkolakov úkryt.
Valkar sa rozhodol íst pozdlž potoka, jednak aby sa nestratil a na druhej strane preto, lebo predpokladal, že aj vlkolaci musia niekedy pit. Potok veselo žblnkal, o nic sa nestarajúc. Slnko už bolo vysoko, no široké koruny zdravých dubov poskytovali príjemný chládok. Les sa rozprestieral široko – daleko a Valkar mimo neho ešte nikdy nebol. Vo svojom srdci však živil túžbu po novom domove, po krajine priestranných lúk a širokých jazier. Cosi ho však stále držalo doma. Cítil lásku ku každému steblu trávy v okolí Ammel-Sún a miloval vônu nocného vzduchu nad prekrásnym lesom.
Den však už pomaly ustupoval tme a Valkar stále nic nenašiel. Rozhodol sa preto, že ked slnko úplne zapadne, vráti sa. Vtom však uvidel vysoké skalnaté bralo s otvorom. Ked sa prizrel bližšie, uvidel, že je to akási jaskyna. Preto neváhal a pridal do kroku. Na bralo vyšiel po akomsi chodníku pokrytom kamenmi a jemným machom. Ked však vošiel do diery, hrozný smrad ho takmer položil na kolená. Hned vedel, že našiel to, co hladal. Tu teda prebýval Hadril, najobávanejší z vlkolakov. Stareny o nom rozprávali strašné príbehy. Každý z Ammel-Súnu vedel o jeho ostrých velkých tesákoch, o jeho tmavej kožušine aj o neskrotnej túžbe po krvi. Bolo však zvláštne, že opät navštívil dedinu, pretože o nom nepoculi už cosi vyše roka. Na hlboké úvahy však teraz nebol cas, pretože Valkar postupoval jaskynou coraz dalej a dalej a jeho strach z neocakávaného útoku stále silnel.
Zem bola chladná a vlhká, z kamenných múrov sálal chlad. So spotenou tvárou však Valkar nakoniec došiel až do akejsi velkej siene, plnej všakovakých kostí, malých i velkých. A v tmavom kúte ležal Hadril, najobávanejší spomedzi divých tvorov. Spal. Valkar sa k nemu pomaly priblížil a mal v pláne zabit ho v spánku. Hadril sa však prebral, práve ked sa Valkarov mec chystal prebodnút mu srdce. Vlkolak odskocil a pritom poškrabal bojovníka na remene, z ktorého teraz prúdom vytekala horúca krv. Valkar cakal, že toto je jeho koniec. Nemôže predsa stát sám zoci-voci silnému zvieratu. Silno zvieral svoj mec a snažil sa tvárit odhodlane a nebojácne. A Hadril v tej chvíli prehovoril: „Nezabíjaj ma, clovek.. Som starý a preto už nemám síl bránit sa. Zlutuj sa preto prosím nad mojím životom a ja ti za to dám, co budeš chciet.“ „Zabijem ta, ty podlý had. Mna svojimi recami neoklameš. Dobre viem, že si si vzal Amrel, najkrajšiu devu z mojej dediny. No predtým, ako ta zabijem, povedz, kde si ukryl jej mrtve telo? Chcem ju pochovat s náležitou úctou, preto vrav – kde je?“ Valkarove slová zneli prísne a rozhodne a Hadril na ne odvetil: „Neviem veru kde je tvoja Amrel, lebo z tohto úkrytu som za dna dávno nevyšiel. Iba v noci sa niekedy prechádzam pod mesacným svitom a žiara hviezd je mojou jedinou útechou. Tak som aj tejto noci chodil po lese a uvidel som vysokého muža s ciernymi vlasmi, ako odvádza akési dievca do dreveného domu hlboko medzi stromami. Myslel som, že je to nejaký další ludský vrtoch ci rituál, preto som nic neurobil a zo strachu pred tým velkým mužom som ostal stát medzi stromami. V skutocnosti som nikdy nerozumel cinom vás ludí, preto som aj týchto dvoch radšej nechal tak.“ „Zaved ma tam a ja slubujem, že ta nezabijem,“ žiadal Valkar. „Dobre, ako chceš, ale musíš pockat, kým slnko zapadne.“ Valkar však nechcel cakat, a preto sa spýtal na cestu. Ked odchádzal, povedal: „Dobre teda, idem sám. Ale beda ti, ak si ma oklamal. Vrátim sa a oddelím ti hlavu od tela.“ S týmito slovami odišiel Valkar z Hadrilovej jaskyne.
Po dlhom hladaní zazrel Valkar akýsi dym medzi stromami. Ked sa priblížil, zbadal malú drevenú chalupu. Najprv sa poobzeral dookola, aby ho nikto nemohol prekvapit. Ked sa uistil že je sám, drevenými dverami, spravenými z kolov zviazaných lanom, vošiel dnu.
Ohen v kozube už doháral, všade bolo temno. Na stene visel luk a mec, na stole boli napoly zhorené sviecky. Zrazu Valkar zacul akési škrabanie. Boli to pohyby nechtov kohosi alebo cohosi zúfalo hladajúceho pomoc. V strachu sa obzeral dookola, no v šere nic nevidel. Išiel teda za zvukom. Zrazu narazil do akýchsi dverí, ktoré natolko splývali so stenou, že nebyt toho zvuku, nikdy by ich nebol našiel. Rozhodol sa otvorit ich a skoncit tak strašidelnú neistotu. Tlkot srdca cítil až kdesi v hrdle. S rukami mokrými od studeného potu pootvoril dvere. Do malej miestnosti vošiel chabý lúc svetla. Krcila sa tu akási štíhla postava a triasla sa. No Valkar ju hned spoznal. Bola to Amrel. Bez váhania jej pomohol dostat sa von a rozrezal jej putá z hrubého lana. „Kto ti to urobil?“ opýtal sa. Amrel ho však bez slova objala, no neprestávala sa triast. „prisahám, že ho zabijem,. Kto to bol?“ zopakoval Valkar svoju otázku, no snažil sa na dievca nenaliehat. „Nimroth,“ vydralo sa z jemných ženských úst. Valkar stál ako omámený. Tak teda Nimroth? Jeho kapitán, jeho vzor, nácelník bojovníkov? Vo Valkarovi skypela od hnevu všetka krv. Vzal Amrel na ruky a ponáhlal sa do dediny, potkýnajúc sa o konáre tahajúce sa pod jeho nohami, akoby ho chceli zadržat.
Do Ammel-Súnu dorazili až nadránom. Každý si myslel, že aj Valkar podlahol vlkolakovi, ci spadol do nejakej hlbokej priepasti. Preto ked ho uvideli krácat s Amrel na rukách, všetci sa radovali. No Valkarova tvár bola vážna a plná hnevu. Položil Amrel a rozbehol sa k Nimrothovi, tasiac svoj mec pocas behu. Ked ten pochopil, co sa deje, dal sa tiež do behu. V strachu vrážal do všetkého, co mu stálo v ceste. No Valkarov hnev horel ako mocný plamen a pohánal jeho nohy stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nakoniec zradcu dobehol. Chytil ho pod krk a zakrical: „Pozrite sa všetci na tohto zvera, pretože v rukách držím hrdlo vášho vlkolaka. To on napáchal všetky tie zverstvá, to on unášal vaše ženy a dcéry. Týmto mecom teda vykonávam na nom spravodlivost.“ A Valkar zabodol svoj mec priamo do srdca vystrašeného nácelníka. Ten klesol na kolená a jeho posledný pohlad patril tmavým mrakom a vychádzajúcemu slnku.
Nimrotha nepochovali, lež ho odniesli do lesa a jeho bezduché telo nechali napospas divým zverom. Valkara za jeho statocné ciny vyhlásili za nového nácelníka. Amrel odvtedy žila štastne a spolu s Valkarom sa casto vydávala na dlhé prechádzky medzi starými zelenými stromami. jedného dna sa mladý nácelník rozhodol opät navštívit vlkolaka a podakovat mu. Celý den chodil po lese, až nakoniec opät našiel Hadrilovu jaskynu. Naradovaný vošiel dnu a ponáhlal sa stále hlbšie a hlbšie do zeme. No nenašiel Hadrila, len jeho mrtve telo. V hlbokom zármutku nad ním poklakol. Ked sa po dlhom smútku zodvihol, vzal Hadrilove telo a vyniesol ho von. Odniesol ho až na cistinu, kde dopadal svit mesiaca, ktorý mal vlkolak tak velmi rád. Nad jeho telom navršil Valkar mohylu, ktorá sa teraz kúpala v jasnom hviezdnom svite. Do ocí sa mu vtlacili slzy a jedna z nich spadla na cerstvo navršenú hlinu. A na tom mieste vyrástol prekrásny belasý kvet a bude tam stát do konca vekov, aby svet nikdy nezabudol na tvora, ktorý pomohol cloveku napriek tomu, že po celý život bol ludským rodom prenasledovaný a zatracovaný.
napísanísané:: 21.8.2005
prečítalo:: 1159 ludí