Fajčím, fajčíš, fajčíme...

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Fajčím, fajčíš, fajčíme...

„Nemohli by ste to okno zatvoriť?“, spýtala sa trasúcim sa hlasom asi tak 80-ročná pani a silno si potiahla z cigarety.
Neverila som vlastným očiam!
Pred sebou som uvidela typickú babičku z knihy Boženy Němcovej!
Sivé vlasy prekryté čepčekom; milá, okrúhla tvár s vejárikmi hlbokých vrások a dobrotivé nezábudkovo-modré oči.
Sedela oblečená v kroji a ............... celá bola zahalená do clony silného cigaretového dymu.
„Viete, mám zápal na spojovkách... Na oboch.“ , zdôrazňujúc dvihla ľavé obočie dokreslené čiernou ceruzkou. „Kvapkám si tam trojo kvapiek denne a nechcem, aby to vyšlo nazmar kvôli prievanu v kupé.“, dôrazne predniesla svoje dôvody a potiahla si do pľúc svoju ďalšiu dávku nikotínu.
Tak toto ma ale fakt nasralo.
„A vy si myslíte, že dymom z cigariet si ten zápal spojoviek vyúdite, alebo čo?“, arogantne som odvrkla a z očí mi pritom vyletelo minimálne tisíc pekelníkov.
„No ale....... Teda..... Ako sa to správate k starším ľuďom, mladá dáma!“, dostala zo seba po chvíľke koktania, celá zhrozená mojou nečakanou reakciou.
„Žiadna úcta! Žiaden rešpekt! Vy sa v MHD určite ani nepostavíte, keď nad vami vysí starý človek. Môže tam aj skapať! To sa radšej tvárite, že spíte! Také typy ja poznám... Kuká im to z očú!“, veľavýznamne dokončila svoju psychologickú analýzu mladej generácie 21. storočia a z balíčka si vybrala ďalšiu camelku.
„Normálne ste ma vyviedli z miery! Teraz si musím znova zapáliť!“
Ale no toto si ja nenechám, pomyslela som si vzdorovito.
„Viete, som zdravotná sestra na geriatrii a takým ľuďom, ako ste vy, utieram zadky každú službu.“, zahlásila som pokojným hlasom a s nadhľadom, ktorý jej vystrúhal na ksichte výraz ohúrenia. „Ale vás, verte mi, by som nechala v šťankách celú noc.“, postavila som sa a odišla do vedľajšieho vozňa, nechávajúc za sebou hlasno, nie práve najslušnejšie nadávajúcu postaršiu tetu.
‘Tak sorry, Boženka.’, ospravedlnila som sa v duchu pani Němcovej za moju urážku jej skutočnej babičky a odtiahla dvere do kupé č. 7.

Sadla som si oproti dedkovi, ktorý si pobafkával z fajky tabak vanilkovej arómy... Bolo to príjemné.
Vystrela som si nohy a oprela hlavu o sklo okna s úmyslom pospať si.
Osud ale rozhodol inak.
Dvere sa rozleteli a dnu vpochodoval snáď sám pán sultán Osmanskej ríše...
Aspoň tak sa tváril – ako keby mu tu všetko patrilo.
Roztiahol sa vedľa chudáka deduška a vytiahol z kufra vodnú fajku.
Do vázy nalial vodu, upevnil telo a do keramickej korunky nasypal príslušné množstvo tabaku. Nad to položil kovové sitko s uhlíkom a zapálil ho.
Pár krát rýchlejšie potiahol, kým nezačal vychádzať z hadice aromatický dym a chrbtom sa pokojne oprel o sedadlo.
Ešteže to nie je mariška, utešovala som sa.
V malom priestore sa však začala vanilka rýchlo miešať s vôňou pepermintu.
Postavila som sa a stiahla okno netušiac, čo to spôsobí..
„Minfadlik, leyh shobb-ak?! Aná sá-ih! Chalás ih-tekh!“, zreval na mňa svojou zvláštnou rečou cudzinec a rozhadzujúc rukami vyhodil horiaci uhlík na deduška.
Ten sa v momente postavil a striasajúc zo seba zvyšky popola ho počastoval tými najvyberanejšími slovnými zvratmi pravého slováka:
„Ty tatár jeden debilný! Zahraničný chumaj! Mali by vás všetkých do jedného vykastrovať, nech sa už viac nemnoží to vaše pohanské plemeno! Skurvený syn Alahov! Ja byť ministrom zahraničných vecí, tak vás dám všetkých vyhostiť!“ ,a vrhol sa na neho tlčúc ho po turbane svojou fajkou...
Mne viac netrebalo. Tíško som sa postavila a vyparila sa odtiaľ ako para zo žehličky.
Radšej si počas celej cesty ani nezapálim, ale vo fajčiarenskom vozni už neostanem ani sekundu.

Nefajčiarenské vozne druhej triedy mi pripadali ako zelená oáza v púšti.
Mala som akýsi pocit vnútorného bezpečia, že tu sa mi už nič nemôže stať.
Vošla som do kupé, kde ležal asi tak 15-ročný chalanisko, rozvalený na sedadlách tmavočervenej kože.
Okno bolo, chvalabohu, otvorené.
Nik iný tam nebol a keďže najbližšia zastávka bola vzdialená asi tak hodinku cesty, vyzula som si topánky a ľahla si na druhú stranu.
„Som Jake.“, predstavil sa nadržaným hlasom a slisko sa zaškeril.
„Rachel.“, odpovedala som odmerane zo slušnosti.
Jake si ma začal obzerať.
Znaleckým pohľadom ohodnotil moju tvár i postavu a palcom svojej pravej ruky mi ukázal, že som jednotka.
‘Fíííííha, to my odľahlo.. Prešla som testom! Stala som sa novou kráľovnou snov
15-ročných pubertiakov! Teš sa, Rachel, ideš na Malorku!’, ironicky sa mi prehnalo mysľou a odhodlaná konečne spať som upadla do jemného mikrospánku.
Netrvalo dlho a Jake sa začal vrtieť.
Nebola som si istá, či počujem dobre, ale mala som pocit, že rachot vlaku preťal zvuk rozopínajúceho sa zipsu.
Otvorila som oči a ......
„Ááách, ... uhmmmm, och, .... Rachel, vyfajči ma!“, zavzdychal Jake, honiac si vtáka a pozerajúc sa na mňa pohľadom plného sexuálneho šialenstva.
„Zober ju do úst... Ááách.. Moja anakonda.. och... nevie sa dočkať dotykov tvojho šikovného jazýčka.. No poď! Oooch.. Rýchlo!!! Uuuch... Ouuuu... Do riti!!! Neskoro! Už som...! Striekaj, anakonda moja, striekaj!“, vrieskal ako zmyslov zbavený a semeno sa mu v návaloch rynulo dole po rukách a nohaviciach a stekalo na kožu sedadiel.
Najprv som len šokovane a neveriaco pozorovala, čo sa deje, ale keď ejakuloval priamo pred mojimi očami, vybehla som z kupé a vletela do vecka, zamknúc za sebou dvere na tri zámky.
Sadla som si na poklop misy a oprela hlavu o stenu.
„Skurvený svet!“, zanadávala som nahlas znechutene a zhlboka sa nadýchla.
„Pojebané zlozvyky! Všetci fajčia všetko a potom to tak aj vyzerá! Majú vyfajčené mozgy a zošúchané genitálie! Debil!“, uľavila som si.
A náhle som sa rozhodla.
Z kabelky som vytiahla Marlboro lights-ky, postavila sa nad misu a sypúc po jednej
z krabičky som ich splachovala do vôd vlakovej kanalizácie.

Zvyšok cesty som pre istotu strávila zamknutá na záchode.

napísanísané:: 26.8.2005

prečítalo:: 1331 ludí