k6.sk - literárny server

Motýlia šanca

Otvorila okno do izby a vošla dnu.
„Keď ma môj vlastný byt nechce pustiť cez dvere, vojdem dnu cez okno.“, pomyslela si nahnevane a ironicky sa uškrnula popod nos. „Choď do kelu, zlatko. Mňa nedostaneš.“
Kľúče hodila do smetného koša a nákup vyložila na plochu obrazovky.
Zapla varič.
Zo šatníka vybrala hrniec, napustila doň minerálku a položila ho na rozpálenú panvicu.
Do bublinkovej vody vložila vrecúško medového, sladko voňajúceho rooibosu.
„Tak čo, ty milý protivník? Prečo si ma nechcel pustiť dnu?“
„Nehovor na mňa. Nerozprávam sa s tebou.“
„Kvôli včerajšku? Zlato, ale ja som to musela urobiť.“
„Nie, nemusela. Ochorel som z toho.“
Rita sa nežne usmiala a šibalsky prižmúrila oči: „Chceš hygienicku fúkačku nosa? Momentík, vyberiem ju z mikrovlnky a hneď ti ju podám.“
Otvorila kovové dvierka na mikrovlnke a vytiahla z nej deku.
Podávajúc ju do rúk bytu ho jemne pohladila po červenom nose.
„Mám ti pomôcť?“, opýtala sa ľútostivo a pobozkala ho na horúčkou rozpálené líce steny.
„Už si mi pomohla dosť. Neunúvaj sa.“, odvrkol jej ešte stále nahnevaný byt, smrkajúc si nos. Celý sa pritom roztriasol a chvíľu hrozilo, že sa zrúti v základoch.
„Pozri – varím ti čaj. Tvoj obľúbený. No tak sa už nehnevaj.“
„Veď hej, treba si ma udobriť, lebo keď kvôli tvojmu včerajšiemu upratovaniu zomriem, prídeš o strechu nad hlavou. Si ako každý človek – vypočítavá a chladná.“
Z pier sa jej vykotúľala slza.
„To si myslíš? Naozaj? Keby to tak bolo, tak by som sa s tebou nerozprávala ako je celý rok dlhý. Ktorý majiteľ predo mnou mal s tebou taký vzťah? Žiaden. A prečo? Lebo si im bol ukradnutý. To ja som ti dávala hodiny tanca a učila som ťa kroky našeho jazyka. To ja som ti ukázala, načo sa používajú ruky a ako nimi hladiť... A namiesto vďaky ma teraz len zraňuješ.“
Sadla si na plafón a rozplakala sa.
Byt chvíľu otáľal, ale potom si k nej prisadol a objal ju okolo nôh.
„Neplač. Bolí ma to.“, utrel jej slzu a postrapatil vlasy. „Viem, že si ma veľa naučila, ale skús sa naučiť niečo aj ty odo mňa. Nauč sa ma počúvať a rešpektovať ma. Keď som ti nedávno hovoril, aby si tú myšku nechala v dome, lebo mi je samému smutno, kým ty si v práci, neurobila si to. Vyhodila si ju von aj s jej malými detičkami. A keď som ťa včera prosil, aby si ma neupratovala, lebo sa cítim zle, neposlúchla si a pooblievala si ma celého studenou vodou a tým odporne smradľavým saponátom.“
„Prepáč. Mrzí ma to. Máš pravdu – som typický človek, ktorý myslí len na seba a nevidí nič z okolitého sveta, v ktorom žije. Skúsime to my dvaja zmeniť? Pomôžeš mi s tým?“, pozrela naň svojimi veľkými kukadlami, pýtajúc sa ho krehkým hláskom.
Tak krehkým, že by ho jeho záporná odpoveď rozbila na márne kúsky...
Byt chvíľu rozmýšľaľ a potom sa ticho usmial.
„Tak ruku na to, dievča, že to ideme skúsiť.“
Rita sa mu hodila do náruče, zakuklila sa a zmenila sa v nádherného motýľa.
Sadla si mu na plece a podávajúc mu tanier teplého čaju zašeptala: „Ďakujem za šancu, zlato. Mám ťa rada.“