k6.sk - literárny server

Nostalgická prázdnota

Prítmie. Dym z cigár. Tiene. Napoly zavreté oči.
„Zase si tu?“
Hlas. Dolieha ku mne známy hlas, hladký, saténový, zmyselný.
Neodpovedám. Len sedím a počúvam ticho naokolo, možno občas tlmené rozhovory, šepot.
Dajú sa tu stráviť celé hodiny nášho nepotrebného života, ktorý sa vlečie tak pomaly a šedivo ako stúpajúci prúžok z konca cigary. Chvíľu sa ovíja okolo vzduchu, stáča sa ako chápadlá obopínajúce neviditeľnú obeť a nakoniec sa rozplynie v tme, jemne, mäkko, bez stopy.
„To tu budeš len tak sedieť alebo čo?“ povie opäť ten ženský hlas a ja s námahou zodvihnem hlavu a pozriem na ňu pohľadom, dlho zvyknutým hľadieť nikam.
Jej tmavé oči, mierne rozmazané v akejsi neznámej hmle, ktorej sa už dlhšie neviem zbaviť. Tvár, biele plecia.
Mysľou mi zrazu prebleskuje akási dávno pochovaná spomienka.
Skôr, ako sa mi vynorí bolestivé meno, skláňam hlavu a privieram oči.
„To čo vždy?“ zamrmle nevrlo.
Mlčanie je u nej odjakživa súhlas, preto začujem len štrng pohárika o barový pult.
Vystieram ruku a poslepiačky prstami obopnem malý poldecák, akoby mi mal každú chvíľu spadnúť.
Prikladám ho k perám. Tekutina v ňom vo mne nezanecháva žiadne pocity, nepáli, nehreje, necítim ju, keď mi tečie dole hrdlom.
Som ešte vôbec živý?- napadne ma. Alebo je zo mňa kus skaly, zvetralina pohodená v piesku?
„Dosť nahovno, čo?“ začujem hlas z barovej stoličky vedľa mňa. Ihneď ho spoznám. Charlie. Starý, dobrý, jediný kamarát.
Skoro nebadateľne prikývnem.
Zrazu sa mi zdá vzduch nado mnou ťažký, tak sa mu podvolím a pomaly si zosuniem hlavu na barový pult. Necítim jeho chlad, smrad, rozliate alkoholické žbrndy.
Zatvorím oči, no nevidím v tom rozdiel.
„Doriti nelež mi tu, ty starý opilec.“
Pekný hlas. Trochu mrzutý, ale stále rovnako zmyselný. Podobný ako...
„Nie! “vyjde z mojich úst akýsi zvuk a na smrť ma vystraší. Už dlho som ho nepoužíval, nečudo teda, že je chrapľavý, roztrasený. Cudzí.

Stojím na ulici a ťažké kvapky dopadajú na moju tvár, na plecia, vpíjajú sa do kabáta. Ľudia ma obchádzajú s odporom.
Pomaly vykročím a zvuk mojich krokov je akoby na míle vzdialený.
O chvíľu sa ma zmocní otázka, kam idem, tak si sadám na mokrú lavičku a hľadím do zeme. Čierne lesklé dlaždice. Odskakujúce dažďové kvapky.
„Vravím, že je to nahovno,“ povie hlas vedľa mňa.
Chvíľu len ticho sedíme.
„Ak neprestane pršať, voda nebude mať kam odtekať a my sa tu utopíme,“ pokračoval, hoci ho nik nevyzval.
Bolo mi to srdečne jedno.
„Kašli na to,“ povedal. „Idem.“
Pozrel som naňho, ako sa lenivo dvíha z lavičky a pomalým krokom sa tacká cez dážď preč.
Čudák starý. Poznám ho dlhé, predlhé roky, nepamätám si, ako sme sa stretli, netuším, odkiaľ ku mne vždy príde, ani kam potom odchádza Je pri mne vždy, keď sa cítim pod psa. Stále celkom nerozumiem, ako to môže vycítiť. Občas len sedí a nepovie ani slovo, akoby len chcel, aby som sa necítil sám.
Pomaly som ponoril svoje telo do horúcej vody, ktorá ma pohltila, prikryla ma ako teplá, mokrá deka. Naskočila mi husia koža.
Pozrel som na svoje nahé telo ležiace bezvládne vo vani. Zdalo sa akési cudzie. Bledé a staré, prsty na nohách slušne modré. Necítil som ich, našťastie.
Vynoril som si ruky a pozorne ich skúmal. Vystupujúce fialové žily, hnedasté škvrny. Hlboké ryhy.
Zrazu sa mi vynorí predstava, ako sa mi zarezáva nôž do zápästia, do žíl. Potom krv. Červená voda vo vani. Akoby z nekonečnej diaľky ku mne zaveje zvláštny pocit zdesenia, no je taký nebadaný, že si ho skoro nevšimnem.
Na chvíľu privriem oči a keď ich znovu otvorím, sedí vedľa mňa Charlie. Stoličku má postavenú pri vani.
„Blázon!“ zasmeje sa. „Samovrah!“
„Čo tu robíš?“ pýtam sa, no moje pery sa nehýbu.
„Ležím vo vani, nevidíš?! Nejakému chlapíkovi na ulici prišlo ľúto starého bezdomovca, tak mi ponúkol teplý kúpeľ. Asi aby som úplne nezmrzol.“
Chaos. V mojej mysli.
„Čo to trepeš? Vravíš tu o mne alebo čo?“ pýtam sa ho..
On, akoby ma nepočul, pokračuje ďalej v mojom príbehu, z úst mu vychádzajú moje myšlienky.
„Tak, tak. Neviem, prečo to urobil. Asi sa v ňom ozvalo svedomie alebo čo. Možno raz zmlátil nejakého bezdomovca na smrť a zabudol to povedať polícií. Alebo mu preskočilo. Alebo je šialene veriaci. Ja osobne by som nejakého starého bezdomovca do domu nepustil ani za svet. Ešte by mi niečo ukradol.“
Prudko som sa na neho otočil.
„Už ti preskakuje kamarát!“ vravím mu. A on na to: „Tebe preskakuje. Pozri na seba.“
Pohľad mi nevoľky spadol na moje telo vo vani. Moje?
Nebolo to moje telo. Bolo Charlieho.
Ticho preťal môj vresk.

Stojím vo dverách a hľadím na muža, oduševnene píšuceho niečo do počítača.
„Ehm...asi už pôjdem,“ vravím neisto.
Muž sa strhne a uprie na mňa spopod okuliarov tmavohnedé oči. Usmeje sa.
„Ste si istý, že ste v poriadku? Počul som váš krik.“
„To nič nebolo.“
„Dobre. Myslel som si ešte, že by ste mi možno chceli povedať niečo o vás. O vašej minulosti a prečo žijete takto. Ale vy nevyzeráte veľmi zhovorčivý.“
Prikývnem na znak súhlasu a otáčam sa ku dverám.
Nebojím sa možnosti, že sa z toho chlapa vykľuje nejaký psychopat, vražiaci bezdomovcov alebo niečo podobné. Ozajstný strach sa ma zmocňuje z predstavy, že ma bude chcieť spasiť, zmeniť, skultúrniť.
„Počkajte,“ vraví mi a do ruky mi dáva vizitku. „Keby niečo, ozvite sa.“
Prikývnem a ešte raz sa mu poďakujem.

Práve kráčam po ulici a slnko mi svieti do tváre. Do duše. Vysúša zmoknuté chodníky a lavičky.
Charlieho som už nikdy viac nevidel.