Znovuzrodenie lasky

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Znovuzrodenie lásky

Jedného dňa som stretla lásku.
Sedela v kúte letiskovej haly s plastovým pohárom piva a plakala.
„Čo sa ti stalo? Ublížil ti niekto?“, spýtala som sa opatrne a prisadla si k nej na studenú dlážku.
„Nik mi neublížil. Ublížila som si sama.“, vyriekla nešťastne a z očí sa jej vykotúľala slza veľká ako svet.
Zo špinavého, deravého kabátika vybrala vreckovku a utrela si nos.
„Zmenila som sa. Namiesto šťastia prinášam ľuďom iba smútok. Ľudia kvôli mne trpia.“, dodala potichu, pozerajúc sa na mňa veľkými detskými očami.
.... koľko utrpenia – pomyslela som si, zahliadnúc v jej očiach nekonečnú bolesť z nechceného ubližovania..
„Ale veď ty za to nemôžeš. Pochop, ľudia si ubližujú sami. Menia sa pod vplyvom iných okolností, nie pod vplyvom teba...“
„To nie je pravda.“, skočila mi presvedčivo do reči, „Ľudia sa menia práve kvôli mne – buď k lepšiemu, alebo k horšiemu. Podľa toho, čo odo mňa očakávajú.. A oni očakávajú príliš veľa – nie som schopná splniť všetky ich očakávania. A preto im ubližujem. Začínajú sa ma báť... Vidím to na nich. Utekajú predo mnou a namiesto mňa vyhľadávajú iba lacné nahrážky mojej podstaty.“
Rukou si prešla po strapatých, polepených vlasoch a odpila si už z teplého piva.
„Fúúúj, to je ale žbrnda.. Ako to môže niekto piť?“, zatvárila sa kyslo a napila sa ešte raz.
„Tak dosť! Poď, ideme sa dať do poriadku.“, zavelila som rázne a chytila ju za oškretú ruku.
„Nikam nejdem! Mne je tu dobre. Svet môže existovať aj bezo mňa – aj tak mu vôbec nechýbam.“, zaprotestovala a chytila sa tyče pri stene.
„Ále ideme.“
Potiahla som ju šmykom k neďalekej umývarke a začala ju umývať. Toľko špiny som už dávno nevidela. Namydlila som jej tvár, ruky i vlasy a opláchla ich prúdom teplej vody. Potom som jej vyzliekla špinavé šaty a natiahla na ňu môj dlhý vlnený sveter, ktorý jej siahal až po kolená. Vlasy som zaplietla do vrkoča a ozdobila červenou stužkou.
Konečne vyzerala ako –tak k svetu.
Vyšli sme von.
Z letiskovej kaviarne sa šírila lákavá vôňa čerstvej kávy.
Kúpila som jej silné presso a čokoládový rožok.
Jedla hltavo ako človek, ktorý nevidel jedlo už niekoľko dní.
Jemne som ju pohladila po vlasoch.
„Poď, ideme von.“, zašeptala som potichu, len čo zapila posledný hlt kávou a vďačne sa na mňa usmiala.
Na lavičke pred letiskom sedeli dvaja mladí ľuďia – on a ona.
Nemo sa pozerali do zeme a chladne sa držali za ruky.
Povzbudivo som sa pozrela už na čistú lásku a nežne ju posotila dopredu smerom k nim.
„Bež a ukáž im, že ešte existuješ. Vzťahy ľudí nie sú len o tebe, ale aj o nich samotných. Je to vlastne taká trojnožka – na to, aby to fungovalo, musia byť prítomne všetky tri nohy stoličky – ty a oni dvaja. Ak sa niekedy niečo pokazí, chyba nebola v tebe – ty si dokonalá.. Takou si bola stvorená. Chyba sa naskytla niekde v nich a ak im na tebe ozaj záleží, budú to skúšať dať opäť dokopy. Vieš, nie ty musíš plniť očakávania ľudí, ale to oni musia plniť očakávania teba. Neboj sa, ja ti verím. Tak už utekaj.“
Láska sa otočila, pobozkala ma a podišla k tým dvom.
V tej chvíli obaja pocítili blízkosť niečoho, čomu kedysi dávno pod tlakom života a jeho problémov dovolili odísť.
Pozreli sa jeden na druhého a tíško sa usmiali.

napísanísané:: 28.10.2005

prečítalo:: 1007 ludí