Viac než pocit

autor:: Katka

rubrika:: poviedky

Viac než pocit

For Phil, Greg and Jančo


Stála v daždi a kývala mi na rozlúčku. Bolo jej očividne jedno či bude pršať ďalších desať, dvadsať minút, hodinu alebo celý deň. Jednoducho stála a kývala. Bez úsmevu. Sedel som v aute. V teple a suchu sa mlčky prizeral. Nohy a ruky nie a nie sa pohnúť. Chcel som naštartovať. Chcel, ale nemohol...

Fotografia je básňou obrazu. Najkrajšie sú tie, ktoré rozprávajú, ktoré vedia rozprávať. Za celý svoj život som odfotil státisíce ľudí v státisícich situáciách. Nikdy som nemal dosť. Bola to jedna z mojich závislostí. Vidieť zaujímavú tvár vyvolanú v čiernej komore, zavesenú na štipci od susedy Veroniky, bolo viac než pocit. Keď som nevedel opísať svoje emócie, nazval som to – „viac než pocit“. Je jednoduchšie použiť svoju fantáziu na opísanie špeciálnych situácií, než ich hľadať v stostranových slovníkoch. Niektorí ľudia sú unavení zo sladkých metafor. Počujú ich na každom kroku, a to spôsobuje, že prestávajú veriť významu. Možno bude deň, keď sa prebudíme len a len do dažďa.
V stredu som mal fotiť deti. Osemročné stvorenia s pravým úsmevom a nefalšovanými iskričkami v očiach. Keď sa rozosmejú, pohltia vás. Oni si to však neuvedomia. Pre nich je celý svet jedno veľké rozprávkovo s čarami pre nich dosiaľ neznámymi. Čo je však zaujímavé je, že si v tom svojom ROZPRÁVKOVE uvedomujú zlé kráľovné a hlúpych kráľov. Vedia že rozprávka bez draka, bez veľkých drakov a hovoriacich predmetov, nie je tým pravým orechovým.
„Volám sa Maťko a ešte nikdy som nesedel v lietadle. Moja mamička povedala, že je to veľmi nebezpečné. A ujo, vy si tiež myslíte, že je to nebezpečné?“, prekvapil ma malý chlapček poťahujúc za nohavice. Bol ako mravček. Akoby sa len pred chvíľou vyliahol z vajíčka.
- Myslím, že veľké lietadlá sú nebezpečné. -
„A čo tie malé?“
- Tie malé sú len trochu. -
„A prečo len trochu?“
- Lebo... Tie väčšie sú viac. -
„A prečo tie väčšie sú viac?“
- Lebo sú.. hm... lebo sú jednoducho väčšie“, odpovedal som stroho. To detské prečo, vie vyviesť viacej z rovnováhy ako ženské som v tom.
„Aha!“, povedal Maťko tváriac sa dospelo. Jeho reakcia si žiadala fotku. Bleskurýchle som vytiahol svoj starý Nikon, zaostril a cvakol. Ďalšia hovoriaca fotografia na štipci od susedy Veroniky. Kto je vlastne SUSEDA VERONIKA? Jednoducho suseda. Päťdesiatročná žena s červenými vlasmi ostrihanými na ježka. Dva roky je dôchodkyňou. Vybrala si to sama. Povedala, že na staré kolená sa, presne citujem: „Vysere darmožráčiť pre volsfagenové zadky v politike“, koniec citátu. Veronika má guráž. Nerobí jej problém povedať to, čo má na jazyku aj v momente, kedy by to naozaj nemusela. Žije sama. Muž ju opustil pred pätnástimi rokmi. Dôvod - žiarlil na všetko a všetkých v jej okolí. Keďže je tvrdohlavá, neustúpila a žila si jednoducho svoj život. Má syna. V decembri bude mať dvadsaťdeväť. Je príliš plachý a konzervatívny. Čistý opak matky. Suseda Veronika bola tou najlepšou pani odvedľa, akú som kedy mal. Nedala sa ani len porovnať s Máriou Štepenou, ktorá v jednoizbovom byte žila so štyrmi psami, tromi mačkami, dvoma papagájmi, jednou korytnačkou a mravčou farmou. Deň čo deň som očakával, že jej tam z ničoho nič vyrastie slon. A to prosím pekne ružový ako jej záclony v spálni. Ďalšou extra paňou odvedľa bola Milana Smädná. Jej priezvisko hovorilo za všetko. Pila ako dúha a to všetko čo jej prišlo do cesty. Okrem krvi. Povedala, že by možno vypila aj tú, ale jej inteligentný mozgový systém jej v podobe rozsvietenej žiarovky nad hlavou oznámil, že by mohla mať v tele viac bielych krviniek, ktoré by pojedli všetky červené a ona by umrela. Milada bola čudák. Jedno ráno sa odsťahovala. Majiteľ bytovky naplnil celý odpadkový kôš veľkým počtom fliaš. Kde, kedy a ako? Nikto netušil. Po vysmädnutej Milade prišla suseda Veronika a ja som po dlhej dobe začal chodiť k susedom na kávu.
„Ujo, a keby sme zlomili to veľké lietadlo na dve polky, bolo by menej nebezpečné?“, položil mi ďalšiu otázku.
- To by už nebolo lietadlo, ale vrak. -
„A čo je to vrak?“
- Vrak znamená niečo veľmi veľmi staré a pokazené, čo už nikdy nebude fungovať tak ako predtým. -
„Hovoríte veľmi veľmi čudne.“
- Takže si to asi nepochopil. -
Maťko zakrútil svojou malou hlávkou, čo znamenalo, že som sa snažil byť až príliš múdry.
- Zoberme si také pero. Keď ho zlomíš, už ho nikdy nepoužiješ, pretože nebude písať. Stáva sa z neho vrak. -
„Keby som zlomil pero, mamička mi kúpi nové.“
- Tak som to nemyslel. -
„Tak to povedzte tak, aby som tomu porozumel.“
Po jeho poslednej vete som zostal ako obarený. Ústa mi zostali otvorené a moja slovná zásoba úplne stratená. Myslím, že by som zo seba nedostal ani zvuk, nie to kýchnutie.
- Milý Maťko. Predstav si, že by môj fotoaparát spadol na zem. Tento fotoaparát. Je môj obľúbený a už sa nedá nikde kúpiť. Keby spadol a pokazil sa tak, že by sa už nedal opraviť, je z neho vrak. Môžem ho zahodiť. Už nikdy nebude fungovať. -
Chlapček sa zamyslel, upravil si vlásky a sadol na stoličku. So serióznym úsmevom v tvári povedal:
„Tak ma rýchlo odfoťte, kým vám nespadne.“
Položil som fotoaparát na statív, zaostril a a a a... cvak.
Za malým Maťkom nasledoval Jožko, potom Peťka, Janko, Lenka, Anička, Petrík a ona. Mala kučeravé vlásky blond farby a zelené oči. Keď sa usmiala vyzerala ako východ a západ slnka dohromady. Bola stvorená pózovať pred objektívom. Akonáhle sa posadila na stoličku, zdvihla hore ruku. To je milé, ona sa hlási, ona prosí o to, aby mohla prehovoriť.
- Prosím -, vyzval som ju k rozhovoru.
„Ja.... Môžem sa odfotiť s Bubom?“
- Kto je Bubo? -, opýtal som sa prekvapene.
„Bubo je môj kamarát.“
- Najprv ťa odfotím samotnú a potom s Bubom, dobre?-
„Nie. Bez Buba nie.“
- Neboj sa, odfotím ťa s Bubom, ale neskôr.“
„Nie. Bez Buba nie,“ povedala rázne a otočila sa mi chrbtom. Potreboval som iba jej portrét na tablo. Nie fotku s nejakým Bubom. Bolo by to nefér voči ostatným deťom, ktoré sa odfotili bez Buba, Čuba, či Hufa, jednoducho bez hračky. Čo urobím? Ak by som povedal áno, ostatné deti by sa dožadovali novej fotografie. Ak poviem nie, zelenookého anjela nikdy neodfotím. A nasilu nikdy necvakám.
- Môžem vidieť Čuba predtým, než ho odfotím? -
„Volá sa Bubo.“
- Prepáč. Tak môžem ho vidieť? -
„Najprv musíš sľúbiť, že nás odfotíš spolu.“
Akonáhle dokončila vetu, zošpúlila spodnú peru a nevinne sa mi pozrela do oči. Ten pohľad značil len jedno: musím ju odfotiť s Bubom.
- Tak dobre, presvedčila si ma. Urobím ti fotku s Bubom. -
Usmiala sa a v očiach jej zasvietili hviezdičky. Keby mala na sebe biele šaty, zlatý kruh nad hlavou a krídla, som v nebi. Otočila hlavu doprava, prikývla ňou na znak áno a povedala:
„Sme pripravení.“
Nechápal som. Spustil som ruku zo spúšte a opýtal sa.
- A kde je Bubo? -
„Pri mne.“
- Kde? -
„Tu vpravo. Je dosť vysoký, ale nie viac ako vy.“
Meriam meter deväťdesiati. Chcel som jej povedať, že ho nevidím, ale predbehla ma.
„Ani vy ho nevidíte, že?“
Zakrútil som hlavou.
„Vidím ho iba ja. Veľmi by som chcela, aby ho videli aj ostatní.“
Zosmutnela, a ja som ju nechcel vidieť takúto.
- Aj ja som smutný, že ho nevidím, ale keď chceš, môžeš mi povedať ako vyzerá? -
„Tak dobre,“ povedala s úžasom a opäť sa usmiala, „Bubo je z Fínska. Má pehy a dve znamienka pod bradou. Povedal, že si ju nechá zarásť, lebo s tými znamienkami vyzerá veľmi smiešne. Nechodí do školy, lebo je veľmi múdry. Jeho rodičia majú obchod s kávou a mliečnymi cukríkmi. Povedal, že mi pár pošle, keď pôjde domov. Ešte nevie kedy, ale pošle. Veľa. Celú krabicu od topánok. A ešte povedal, že ma tam raz vezme. Budeme sedieť na oblaku a poletíme do Fínska. Bubo býva v dome. Má vlastnú izbu aj s telkou. Takouto veľkou. A povedal, že keď budem taká veľká ako on, tak sa za mňa vydá.“
Zasmial som sa.
„Prečo sa smejete?“
- Lebo... Nehovorí sa on sa za teba vydá, ale ožení. -
„Ale vo Fínsku je to naopak.“
- Naozaj? -
„Nó. A on bude mať svadobné šaty aj ja budem mať.“
- Ty áno, ale on bude vo fraku. -
„Nieee, Bubo bude mať tiež biele šaty. Veď som vám povedala, že vo Fínsku je to naopak.“
- Ach, prepáč, - poľavil som detskej fantázii.
„Všetci hovoria, že mi šibe.“
Spozornel som. Ako niekto môže povedať o detskej fantázii, že je šibnutá? Mali by sme im skôr závidieť, že oni ju ešte majú. Ktovie na ako dlho.
„Nikto mi neverí“, začala vzlykať, „veď chcem iba kamaráta.“
V tom momente ma niečo silno udrelo do srdca Bolo to viac než pocit. Bolelo to. Bolelo to vo vnútri a nútilo vás plakať, súcitiť a zabiť každého, kto by ublížil tomuto krásnemu stvoreniu.
- Verím ti anjelik -, povedal som najmilšie ako som len vedel. Čupol som si k nej a pohladil kučierky. - Aj keď ho nevidím, verím ti. Cítim, že Bubo je dobrý človek a super kamarát. A vieš, čo je úžasné? Že ti ho nikto nikdy nemôže vziať. Môžeš s ním byť kdekoľvek a kedykoľvek. -
„To nie je celkom pravda“, prerušila ma vzlykajúc. „Keď cikám, musím byť sama. To mi povedala mamička.“
Usmial som sa. Každou minútkou sa z nej stával viac než anjel. Neviem ako môžem pomenovať niečo také, ale ona bola. Každým jej nevinným žmurknutím, každým drobným gestom či sladkým úsmevom. Bola to najčistejšie, čo som kedy vo svojom živote videl.
„Kedy uvidíme fotku?“
- Možno už zajtra. -
„A dáte mi jednu?“
- Samozrejme. -
„Tak vám s Bubom ďakujeme. Pošleme ju do Fínska.“
- A máš Bubovu adresu? -
„Nemám, ale nebojte sa, on ju pošle po Floriánovi.“
- To je Bubov kamarát? -
„Florián je bocian. Má rád naše čerešne. A viete čo? On vie vypľuť kôstku. Aha, takto!“
Znázorňovala pľuvanie bociana akoby sa to naozaj stalo. Vlastne pre ňu sa to stalo a to som jej začal závidieť. Snívanie s otvorenými očami. Je jedno, čo sa okolo vás deje, je to krásne. Pozerať sa niekam do neznáma a predstavovať si modré lúky a zelené oblaky, motýľov, ktorí rozprávajú a lienky stonásobne väčšie. Všetko sa dá prikrášliť. Treba len chcieť, jednoducho chcieť.
Zmizla. Anjel so zelenými očami zmizol. Kedy, ako, prečo...? Neviem... So svojou fantáziou som bol až príliš ďaleko, aby som reagoval aj na realitu. Ešte chvíľu som sedel na malej stoličke pozerajúc do objektívu Nikonu. Potom som sa zbalil a odišiel. Namieril som si to rovno do postele. Vyčerpal ma detský džavot a ich neodmerateľná fantázia. Zatvoril som oči s predstavou poslednej fotografie dnešného dňa a zaspal.
„Lukáš! Ste doma? Haló! Lukáš“, začul som krik. Pretrel som si oči a pozrel na hodinky. Dve hodiny poobede. To znamená... Spal som dvadsaťštyri hodín. Nemožné!
„Lukáš! Ak ste doma, otvorte“, kričala suseda Veronika.
Povystieral som sa a pribehol ku dverám.
- Zdravím vás, pani Veronika. -
„Zobudila som vás?“
- Tak trochu -, povedal som ešte ospalo. - Koľko je hodín? -
Prekvapene sa na mňa pozrela.
„Hodinky máte na ruke.“
- Hm... Ja viem, len som si nie istý, či mám správny čas. -
Suseda Veronika sa pozrela na svoje hodinky a povedala:
„Dve hodiny aj tri minúty.“
- Nemožné! -
„Idú vám zle?“
- Nie, nejdú. To je v poriadku. -
„A vy, ste tiež v poriadku?“
- Ach, áno, nebojte sa, všetko je fajn. -
„Tak ste teda pripravení na piatkové nakupovanie?“
- Piatkové nakupovanie? -, opýtal som sa.
„Áno, piatkové nakupovanie. Dnes je skvelý výpredaj. Vari ste zabudli?“
- Dnes je piatok? - Svojimi otázkami som musel vyznieť ako úplný idiot.
„Lukáš, ste si istý, že vám nič nie je? Zmeriam vám teplotu“, načahovala ruku k môjmu čelu.
- Nie, to je v poriadku. Naozaj. Suseda Veronika? - , chytil som ju za plecia, „odpovedzte, je dnes naozaj piatok? -
Zostala v miernom šoku, ale prehovorila:
„Áno, Lukáš, dnes je piatok.“
- Spal som štyridsaťosem hodín. To by som musel byť v narkóze alebo na drogách -, šomral som si popod nos.
„Čo hovoríte?“
- Ale nič, nič. Veronika. Teda, pani Veronika, dnes, to jest piatok nejdem na.. hm.. piatkové nakupovanie. Musím vyvolať pár fotografií. -
„Ale dnes sú zľavy!“
- To nevadí. Viete čo, choďte nakupovať a kúpte mi niečo pekné. Vy poznáte môj vkus. Dokonca lepšie než ja sám. -
„Akú to máte veľkosť?“
- Tričká - M, inak štyridsaťtrojka. -
„Tak dobre.“
- Uvidíme sa neskôr. Dovidenia zatiaľ -, zavrel som dvere. Štyridsaťosem hodín? Nemožné. Bez drog vážne nemožné. A ak ma pamäť neklame, nič som včera nezobral. Ani som nepil. SO záhadou v hlave, neustále tuho rozmýšľajúc, vybral som sa do svojej čiernej komory. Miloval som ju. Bola mojou najvernejšou ženou a najlepšou milenkou. Žiadna na ňu nemá a ani nikdy nebude mať. Vybral som negatívy a začal pracovať. V chemických kvapalinách sa postupne objavovali detské tváričky. Úsmevy, úškľaby, rozžiarené oči. Myslím, že na svete nie je krajšieho zvuku ako je detský smiech. Môžete dať dohromady tisíce malých, jednoduchých a uchu lahodiacich zvončekov, nikdy nevydajú takú nádheru akou je detský smiech. Pocit z neho je... Ach, veď to už poznáte. Je to viac než pocit. Nenájdu sa slová, ktoré by ho opísali, nenájde sa pieseň, ktorá by ho zaspievala. Nie je ani dotyk, ktorý by ho nahradil. Je špecifický.
V obývačke vyzváňal telefón. Utrel som si ruky a šiel ho vziať.
- Prosím? -
„Lukáš Bútor?“
- Áno, kto je tam? -
„Pri telefóne Zuzana Filková. Pred dvomi dňami ste u nás v škole fotili. Hovorili ste, že sa zastavíte vo štvrtok. Tak vám volám, či je všetko v poriadku. Myslím s fotkami.“
- Práve som sa do nich pustil. Dnes budú hotové. Zajtra vám ich môžem priniesť. Ospravedlňujem sa, ale spal som. -
„Prosím?“
- Aj pre mňa je to nevysvetliteľné. -
„Nechápem vás?“
- Ale, to je jedno. Zajtra sa u vás doobeda zastavím aj s fotkami. Obzvlášť som zvedavý na malého zelenookého anjela. -
„Myslíte Emu?“
- Vidíte, zabudol som sa jej opýtať na meno. Ale viem, že jej kamarát sa volá Bubo. -
„Eminu fotografiu nemusíte nosiť.“
- Prečo? -
„Emu previezli do ústavu.“
- Preboha! -
„Je autistka, nevedeli ste o tom?“
- Nie. -
„Na svoj vek a mentálne ochorenie je nadpriemerne inteligentná. Preto občas zašla k nám do školy. Avšak streda bola jej posledným školským dňom. Dostala záchvat. Jeden z jej najhorších a tak ju previezli do ústavu.“
Každá jedna veta, ktorú slečna Filková vypustila z úst do telefónneho slúchadla ma viac než šokovala.
- A čo na to jej rodičia? -
„Nemá rodičov. Jej matka zomrela pri pôrode a otec z ničoho nič v spánku. Keď Emina matka rodila bol strašný lejak. Pršalo tak veľmi, že pôda sa vysušila až po týždni. Akonáhle bola Ema na svete, vyšlo slnko a bola dúha. Je to ako dobre napísaná rozprávka, že?“
- Áno. -
„K neuvereniu je to pravda.“
- Budem ju môcť navštíviť? -
„Teraz určite nie. Musíte počkať pár týždňov, kým sa hospitalizuje. Takže, pán Bútor..“
- Lukáš. Volajte ma Lukáš -, skočil som jej do reči a cítil, že sa usmiala.
„Tak, Lukáš, zajtra vás radi uvidíme. Dovidenia zatiaľ.“
- Dovidenia -, zložil som. Ema, vyslovil som do prázdna. Po chvíli šoku som sa vybral späť do čiernej komory. Ak ju nemôžem vidieť teraz, uvidím ju na fotke. Maťko, Peťka, Janko, Anička, Lenka. Prichádza to. Uvidím jej zelené očká s malými iskričkami. A jej úsmev. Nevinnejší ako holá pravda. Obrázok sa začal črtať a na ňom... Čo je to? Vyvolaný negatív som skontroloval s pôvodným a na moje veľké prekvapenie bola fotka maximálne neostrá. Možno som nezaostril, možno bude na ďalšom. Utešoval som sa. Srdce mi búšilo ostošesť, nevedel som už vydržať. Moja malá Ema, anjelik nad anjelov, čistota nad krásu. Stačí jedený pohľad a má vás. Ste v nebi a zároveň na zemi. Dýchate a zároveň lapáte . Cítite a stále cítite. O tomto je malá Ema s blond kučierkami a kamarátom Bubom.
Tak tomuto už neuverím. Nervózne som lapal štipce od susedy Veroniky a vešal som fotku na šnúru. Sadol som si a nemo pozeral na fotografiu. Vzápätí som začul hrom. Začalo pršať. Kvapka po kvapke stekala po rohoch fotografie na igelit. Posledná. Posledná kvapka z fotky, na ktorej som bol ja ako zasnívane s úsmevom, aký som na sebe dávno nespozoroval, hľadím do objektívu môjho Nikonu...
Bolo to.. Bolo to viac než pocit....

napísanísané:: 18.11.2005

prečítalo:: 955 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk