Vesmírne ovocie, nočné mory a neslušná víla

autor:: Adri Halas

rubrika:: rozpravky

Sedela som na jednej z mnohých miliónov hviezd a pozorovala som, ako veľký, oranžový pomaranč zapadá za obzor.
Pomaly a dôstojne ako hlava starca, ktorá sa skláňa dole pod ťarchou času.
Prichádzala noc.
Sediac na tenkej lavičke nad hviezdnym potôčikom som hompáľala nohami a vediac, že nadišiel môj čas, som sa natiahla a zazívala.
Teraz musím do práce.
Podišla som k dverám s nápisom SNY a rýchlo som ich otvorila.
Viem, nebola som veľmi poriadkumilovná, ale nečakala som, že vo vlastných snoch mám až taký bordel.
Vyvalili sa na mňa ako kopa smetí a v momente som sa ocitla v zajatí mäsožravej rastliny, malej lesnej víly a nočnej mory z Elm street.
Pozvala som ich na čaj.
„Ja žeriem ľudí.“, ozval sa ako prvý Fredy Cruger.
„Prečo?“, spýtala sa jemným hláskom víla a potiahla nosom nad pariacim sa hrnčekom čučoriedkového čaju.
„Lebo mi chutia. Ty ich nemáš rada?“
„Mám, ale ja sa im snažím pomôcť.“
„Ale veď v teba neveria.“, ozvala sa mäsožravá rastlina, naťahujúc sa pritom za malou vesmírnou muchou, aby sa nasýtila.
Ale víla jej plán pokazila – namierila na muchu svoju čarovnú paličku a premenila ju na čarokrásnu ružu.
„Ty krava!“, vyštekla na ňu rastlina a pichľavým výhonkom svojho ramena jej zlomila paličku. „Ty teda takto pomáhaš? Namiesto záchrany meníš ohrozené veci na také somariny?“
„Somariny? Ako sa odvažuješ...? Vieš, čo to je mať zodpovednosť za život tvorov? Vieš, čo to je chrániť a učiť ich správnym veciam? Samozrejme, že to nevieš! Veď vy dvaja ich ľúbite... ale na tanieri.“, vyhŕkla lesná víla a v momente sa rozplakala.
„Fňuk... fňuk.... fňuk.“, ironicky zamrmlal Fredy a zaškeril sa na rastlinu.
„Poďme sa už snívať... a konečne sa najesť. Začínam byť hladný.“
„Poďme!“, zavelila rastlina a už sa aj išla postaviť.
Tak to teda nie, pomyslela som si náhle a oboch som rýchlo šupla do snovej komory.
Mala som na svedomí kadečo – nepotrebovala som mať na rováši ešte aj obete týchto dvoch ľudožrútov.
Zamkla som ich na tri zámky a do vnútra im pustila hudbu a smiech.
Nechala som ich zomrieť bez jedinej výčitky.
Potom som podišla k fňukajúcej víle a tíško sa jej opýtala.
„Dáš si slivku?“
„Uhmmm.“, prikývla hlávkou a pomalými pohybmi prstov si začala utierať slzičky.
Ja som sa medzitým natiahla za venušou a aj keď ešte nebola úplne dozretá, odtrhla som ju z oblohy a roztvoriac ju napoly som vybrala z jej vnútra kôstku.
„Na, vezmi si. Ale jedz opatrne, aby ti nezabehlo.“
Len čo sa malá víla nasýtila a zalepila svoju čarovnú paličku vlastným smiechom, odletela preč bez jediného slovka.
Dokonca ani nepoďakovala.
Uvedomiac si jej škaredé správanie a porovnávajúc to s tým, že to bola víla, oháňajúca sa láskou a náukou všetkých tvorov, som radšej zatvorila okno a išla si ľahnúť spať.
Dnešná noc bude pre istotu bez snov.

napísanísané:: 12.4.2006

prečítalo:: 1163 ludí