k6.sk - literárny server

III


Od rána myslím na to, že to, čo som zvieral vo svojich rukách, všetky vaše tajomstvá, spísané na pár stranách papiera, ktorým som venoval toľko času a námahy, nielen pri čítaní, ale pri tom, ako ich získať a znova vrátiť, že to všetko je už preč, napriek sklamaniam, tie dnes beriem ako odhalenia a pomocníkov, ktorých sa mi tam dostalo, napriek všetkému utrpeniu, ktoré sa ma zmocňovalo pri čítaní tých stránok, nemám vás tu, Magda, pri sebe, nemám plány, ktoré by som mohol spriadať, snáď moja myseľ neochabne; Magda, rýchlo sa vráťte späť, nech je utrpeniu koniec, nech môžem niečo robiť, lebo teraz som bezmocný! Musím priznať, že na druhej strane (áno, stále hovorím o tej vašej záležitosti), ste ma pár ráz aj rozosmiali. Listujem si v opisoch z vášho zápisníka. Ospravedlňujem sa, že sa znova vraciam k tejto záležitosti, aj keď som sa k nej už neplánoval vracať, ale musím si vás pripomínať, ako len sa mi dá.
Nie, bude lepšie, ak vyčkám so všetkými plánmi, kým sa vrátite späť, ku mne, aby som videl, aká je situácia a čoho možno využiť, respektíve, čoho sa vzdať. Človek by nemal za každú cenu trvať na malichernostiach. Ach, Magda, ako mi chýba ten pohľad na vás. Moje oko je dosť veľké, aby zabralo celý váš dom a môj ďalekohľad je tu len ako priateľ môjho zraku, ktorý chce iba vás. Som obeťou čakania, ale rád zotrvám v trpezlivosti, ak prinesie svoje plody.



Viete si predstaviť, aké nádherné je sledovať vás znova, ako sa tými dlhými krokmi pohybujete po byte, hore-dolu, presne, ako kým ste odišli; áno, viem, že to bolo iba pár dní, čo ste mi zmizli z dohľadu, ale mne sa to zdá byť ako večnosť! Vidím, že si vás omotal okolo prsta, ten náš veľký milovník, ale dobre vieme, ja teraz tak dobre ako vy, že sa môže snažiť, koľko chce, nedosiahne nič, keď tak milujete toho druhého, nebojte sa, nie je všetkým dňom koniec , ale koniec toho vášho amanta sa blíži! Neberte to ako vyhrážku, je to jednoducho súčasť hry, ktorú ste so mnou rozohrali vy sama, ani čo by ste o tom čokoľvek tušili. Myslím si, že práve telefonujete s ním, že mám pravdu, ako zakrývate rukou slúchadlo, ako vystrašene sledujete, či sa nevracia ten váš tĺk, kam to šiel, do kúpeľne? Varujete ho? Moment, čo mu to vravíte?, zavolám ti? Len mu zavolajte, zavolajte mu, a to čím skôr, mám s ním svoje plány. Áno, len položte, položte to slúchadlo a pozrite, kto prichádza v uteráku, ako novomanžel a vrhá sa na vás – teraz už aj ja viem, ako chutí ten váš gauč, kde ste dávali jednému aj druhému– ten náš úbožiačik. Nechápem, ako môžete pri tom buzerantovi vydržať!
Naskytol sa mi nádherný pohľad, áno, dnes, keď k vám prišla tá vaša pomocnica. Pomohla vám naozaj pekne a čo je dôležitejšie, pomohla hlavne mne! Zalial ma studený pot, keď som ju videl, ako sa podobná zjaveniu zakráda v tom jej hroznom kabáte k vášmu vchodu, že si nedá pokoj, otravovať vás pár hodín po návrate, čo vám vracala kľúče? Ale no tak. Dobre vieme, že sa vám prišla vyspovedať! Prekvapilo ma, že neplakala. Isto-iste si vymyslela večer pred spaním historku o tom, aký netvor som a ako ma nenávidí. Neprekvapilo by ma, keby vás prosila o pomstu. Ako zmätene ste sa na ňu pozerali a ešte zmätenejšie sa pozerala ona na vás, keď ste jej zrejme vysvetlili, že ma vôbec nepoznáte. Ten pohľad, o ktorom som hovoril, však nepatril ani vám, Magda, ani tej krave, bol to výraz tváre toho imbecila. Dobre si vypočul celý rozhovor, bavilo ma to, ako sa jedným šmahom odsotil na voziacej stoličke do stredu miestnosti, aby na vás obe videl. Nič nebolo krajšie ako to, keď prišiel do izby a napadla mu tá veľkolepá idea, že som to mohol byť iba ja, áno, ten votrelec, váš obdivovateľ, človek schopný všetkého, ako pomaly otočil hlavu k môjmu oknu a uvidel ma. Zakýval som mu na pozdrav! Ten zúril! Čudujete sa, prekročil som hranice jeho teritória, ohrozil som všetko, čo s vami vybudoval, istotne si myslel, že si naňho činím nárok, hlupák! Stále nechápem, kde sa v mužoch berie to sebavedomie! Povedzte, Magda, nie je smiešny?
A vy, Magda, len priveľmi neľutujte tú hlupaňu, nie, vidím vám na očiach ten pohŕdavý pohľad, ktorý si od vás vyslúžila svojou sprostosťou, no povedzte, nie je to teľa hodno výprasku? Keby mi nerobila radosť jej úbohosť, zbavil by som sa jej raz a navždy. Viete, Magda, literatúra má jednu obdivuhodnú vlastnosť, dokonale pozná každý zločin. Človek sa vďaka nej dozvie všetko, čo potrebuje. Myšlienky sú tie najväčšie zločiny, uisťujú napríklad o tom, že správne načasovanie je polovicou úspechu! Ide len o to, či som si týmto u vášho manžela navždy nezatvoril dvere. Ešte ho budem potrebovať.



Dnes večer som dostal návštevu, Magda. Neviete o nej, a tak vám objasním, o čo išlo. Ten váš manželíček, ten vôl, ten náš debilko sa rozhodol zahrať sa na muža a dovolil si prísť ku mne. Nanešťastie mu otvorila moja matka. Skoro mi zabehla večera, keď som počul ten jeho hlas, ako sa jej pýta na to, či je jej syn doma – ani nevie moje meno. Vyskočil som od stola a utekal som k dverám, prevziať si návštevu. Matka má našťastie toľko taktu, že nás nechala osamote, a ten chudák našťastie nemá odvahu na to, aby sa odhodlal čo i len ceknúť o záležitosti medzi mnou a ním, aj keď som na ňom videl, že za týmto zámerom prišiel. Spustil na mňa tirádu výčitiek, skrátka hovoril o tom, nech ho a jeho manželku, teda vás, nechám na pokoji, ako som si mohol dovoliť snoriť v jeho byte a dotýkať sa jeho vecí. Zastavil som ho a povedal som mu, že bude lepšie, ak odíde a porozprávame sa inokedy. Odmietol a keď som mu zatváral dvere pred nosom, odtlačil ich rukou tak silno, že treskli o stenu. Uznajte, že čo i len najmenší náznak konfliktu medzi mnou a ním by vzbudil u mojej rodiny zvedavosť a podozrenie. Nemám rád otázky. Celú záležitosť som mienil vyriešiť v tichosti, navyše, musel som si ho nejako získať, kým je pre mňa relatívne podstatný. „Budeme sa rozprávať teraz a dobre si rozmysli, čo mi o tom povieš, lebo potom sa budeme rozprávať inak,“ vyhrážal sa, „alebo to mám povedať tvojim rodičom?“ Po tom som naozaj netúžil. Povedal som mu, nech ide dnu, do mojej izby. Matke som povedal, aby nás nerušila a nechala nás v pokoji. Ticho sa ma spýtala, o koho ide. Povedal som jej, že môže hovoriť normálne a že ide o človeka, ktorý si prečítal nejakú moju poviedku a chce vidieť ďalšie, aby zistil, či by sa niečo z toho dalo vydať. Matka chcela byť úslužná a ponúknuť mu kávu. Povedal som jej, že je to zbytočné, ale poznáte, Magda, matky. Sľúbila mi, že keď prinesie kávu, pôjde z bytu preč, čo mi vyhovovalo, lebo som nevedel, čo som mohol od toho kreténa čakať, tak som prisvedčil. Zavreli sme sa v mojej izbe a ten idiot znova začal, tento raz, našťastie, pomaly a miernejším tónom. Opýtal sa ma, čo mu k tomu poviem a čo to všetko malo znamenať. Povedal som , že sa mi o tom ťažko hovorí. Prikázal mi, aby som nehral divadlo a vysypal to zo seba. Pokorene, so sklonenou hlavou, som mu povedal, že som nevedel, čo s ním je, a tak som chcel zistiť, kam sa on a jeho žena vyparili. Skočil mi do reči a pripomenul mi, že ma doňho a do jeho ženy nič nie je a že to, čo sa stalo, mi nedáva žiadne právo na to, sledovať ho a miešať sa mu do života. Povedal som mu, že by sa to možno nikdy nebolo stalo, že to on mi vnukol ten nápad dívať sa von oknom a sledovať svet navôkol som začal len vďaka nemu. No a keďže to všetko bolo také krásne a ja som zistil, že býva oproti, že by sme niekedy mohli ... tu ma prerušil so slovami, nie, nemohli.
Zostal som ticho. On sa ma opýtal, prečo. Neodpovedal som mu , takže sa postavil a podišiel ku mne. Vtom vstúpila matka s kávou. Usmiala sa, povedala, že som veľmi talentovaný a že nebude otravovať, lebo odchádza. Keď zavrela dvere, opýtal sa ma, čo to má všetko znamenať a či som niečo doma povedal. „Neviem, čo si o mne myslíš, ale taký sprostý, aby som sa tým niekomu chválil, nie som, čo si myslíš, že ja také niečo robím každý deň,“ to boli moje slová. Povedal mi, že by nedal ruku do ohňa za to, že nie. Povedal som mu, nech vypadne a nechá ma na pokoji. Zopakoval mi otázku, ktorú mi položil predtým, lebo s mojou predošlou odpoveďou zrejme nebol priveľmi spokojný: „Čo si robil v mojom byte?“ Akoby som tam chodil kvôli nemu, hlupák. Povedal som mu, že odpoveď už dostal a že to je čistá pravda. Opýtal sa ma, prečo som neodišiel, keď som sa to dozvedel a prečo som prišiel aj druhý raz a klamal priateľke jeho ženy. „A čo som mal povedať?“ opýtal som sa, „čo som mal robiť?“ Neodpovedal mi. Bohužiaľ som to nevedel ani ja. Napadlo mi, že by možno pomohli slzy. Sadol som si na posteľ, pritlačil si na oči palec a ukazovák ruky a spustil som vzlykot. „Hádam nebudeš revať, preboha,“ povedal mi. Ten chrapúň! Rozvzlykal som sa ešte viac, aby som ho priviedol do rozpakov. Bol tu čas na to, zahrať sa na rovnakú buznu ako on. „Je to silnejšie ako ja,“ povedal som. Opýtal sa ma, prečo som teda šukal tú sprostaňu. Mlčal som. Po chvíli, keď mi napadla dobrá lož, ktorá by mu zalichotila, odpovedal som, že preto, že som v celom byte cítil jeho a chýbal mi tak, že..., koktajúc som zmenil obsah vety na prísahu, že som celý ten čas myslel len naňho a na to, ako nenávidím jeho manželku – odpusťte mi, Magda,– za to, že je s ním, keď ja tak veľmi trpím. Kvokol si predo mňa a snažil sa mi odtrhnúť ruku od tváre, aby mi videl do očí. Nedal som sa a povedal som, že nechcem, aby ma takto videl a že bude lepšie, keď sa neuvidíme už nikdy, že môže ísť. Zostal stáť. Ani sa nepohol, nepočul som žiaden pohyb. O chvíľu som cítil, ako si sadol na posteľ a položil mi tú svoju sprostú buzerantskú ruku na stehno. Spýtal sa ma, či som sa doňho zamiloval. Povedal som mu, aby mi dal pokoj a nechal ma tak. Povedal, že vás, Magda, miluje, že nechce, aby jeho manželstvo skončilo v troskách. Ubezpečil som ho o tom, že to nechcem ani ja, tak nech vypadne, a prisahal som, že sa už nikdy nebudem cez okno dívať do vášho bytu.
Ucítil som, ako sa jeho ruka kĺže po mojom stehne hore-dolu až k zadku. Hrať buzeranta je neuveriteľne vyčerpávajúce, ale ide mi to veľmi dobre. Víťazstvo bolo na dosah ruky. Povedal mi, aby som sa posadil, a ja som poslúchol. Pritisol si ma k sebe, bože, ako neznášam to jeho nechutné buzerantské vystupovanie!, a povedal mi, že ak budeme obaja rozumní, nič sa nemusí zmeniť! Objal som ho a povedal som mu, že súhlasím a nechcem nič, čo by mu ublížilo, alebo ohrozilo jeho manželstvo. Ten úbožiak! So slovami, že som múdry chlapec, začal ma hladkať po chrbte a stískať ma, až mi to bolo odporné. Nebyť vás, Magda, asi by som sa z toho všetkého povracal. Zároveň však tu bola povinnosť, voči samému sebe a budúcim víťazstvám, ktorá ma donútila robiť to isté a doviesť všetko oveľa ďalej, až k výbuchom jeho rozkoše, ktoré mi neboli vonkoncom príjemné, až na časť, v ktorej ma uspokojuje ústami, no nemôžete mi vyčítať, že sa bránim rozkoši, zvlášť, keď mi je, čo sa týka tohto spôsobu ukájania, jedno, či ma má v moci jedno, alebo druhé pohlavie. Viem, že nebudete puritánska, pretože po tom, čo som sa dočítal vo vašich intímnych spovediach, viem, že mladosť bola aj u vás obdobím, kedy ste toho skúsili mnoho.
Keď už bol preč a venoval sa vám, vrátila sa zvedavá matka. Vysvetlil som jej, že si ten váš manžel, z ktorého som urobil literárneho nadšenca a vyhľadávača nových talentov, vzal pár poviedok a že sa tu možno ukáže častejšie, podľa toho, či ich vydavateľstvo odobrí. Všetky jej ďalšie otázky som zarazil tým, že ma bolí hlava a chcem si ľahnúť. Zdá sa, Magda, že všetko je zachránené, a ja môžem pokračovať vo svojom ťažení!