Ako som šiel do Vietnamu na ponožky
autor:: hrobgar
rubrika:: haluze/blbosti
Viete, som z východneho Slovenska, hladová dolina. Ludia sú tu milí a šetrní, taký som aj ja. Bolo mi ľúto dávať 30,- Sk za 5 párov ponožiek - dať zarobiť Vietnamcom (nieže by som bol rasista, ale prečo majú na mne zarábať práve šikmooký ryžo žrúti?)a tak som sa rozhodol ísť rovno ku zdroju a kupovať za veľkoobchodné ceny...
Od istej finančnej spoločnosti som si požičal 42 tisíc na akciovú letenku. Boli milí, že oni si budú každý týžden chodiť po splátku aby, som si ja nemusel robiť starosti. Dali mi fajn úrok a tak za 52 týždnov som preplatil len 28 tisíc.
Celá dedina ma bola odprevadiť na letisko, zobrali dokonca aj moju obľúbenú kozičku Mariku s čím mali dosť problém SBSkary aj keď naozaj neviem prečo. Lúčenie prešlo v celku fajn.
Po 26 hodinách letu, 2 prestupoch a jednom únose lietadla som konečne dorazil do Sev. Vietnamu kde ma okamžite zatkli pretože ma pokladali za amerického špióna. Rukami ale hlavne nohami som im vysvetlil o čo mi ide a tak ma prepustili. Okamžite som sa vybral na miestny trh a hľadal „fusakeľové“ zlato. Dlhé hodiny hľadania sa mi vyplatili a naďabil som priamo na továreň kde sa vyrábali tie najkvalitnejšie 100% polyesterové ponožky aké som kedy videl. Myslel som na všetkých tých ľudí ktorí ma s nádejou boli vyprevadiť. Ten ich pohľad s vierou vo mna mi nedal a tak som nekúpil ponožky len pre seba, ale aspon po jednej aj pre nich, ved si ich môžu požičiavať. S úsmevom na tvári a ponožkami pod pazuchou som sa vybral do mesta. Potreboval som sa ubytovať, lebo do odletu som mal ešte nejakých 19 hodín. Keďže mám svoj rozum, vedel som, že najlacnejšie ubytovanie bude v okrajovích štvrtiach, bolo šero a tak som sa z ničoho nič ocitol v džungli, čo mi ani nevadilo, ved stanovať som už 2x bol, a čítal som jednu knihu o skautoch. Spravil som si vatru za ktorú by sa nehabili ani na Kráľovej holy. To prilákalo asi bandu zbojníkov. Chcel som sa s nimi podeliť o jedlo a tak urovnať spor, zjavne ich však vytočilo, že riadny kus domácej slaninky som schoval do batoha a ich núkal miskou studenej aj zlepenej ryže. Jeden z nich v záchvate ryžovej horúčke vystrelil zo starej muškety a odstrelil mi pol lavého boku. Zreval som ako opica Makaku s červeným zadočkom a tým si vlastne zachránil život pretože sa v panike dali na útek. Chápete v akej som bol prekérnej situácii, že? V jednej ruke kvalitné 100%-né polyesterové ponožky a druhou som si tlačil na ranu. Samo sebou, že to nepomáhalo, to dá rozum, ved ked máte v sebe dieru akoby cez vás prešiel telegrafný sĺp tak... Bol som úplne stratený. Nemohol som tam tie ponožky nechať. U nás na čiernom trhu mali hodnotu minimálne 450 korún ak nie 455,- Sk. Na šťastie som raz začul v autobuse do práce že všetko vietnamské bahno z pralesa má obrovskú liečivú silu. Začal som si teda dieru v boku vyplnovať bahnom ktoré som mal pod nohami. Príjemné to chladilo. Po nejakom čase, ked som bol už celý vyplnený som si uveomil, že mi len tak držať nebude. Vedel som že aj vietnamské lopúchy sú zdraviu prospešné lebo ich u nás predávali ako všeliek. Začal som teda s hladaním lopúchov. Po 9 dňoch hľadania som ich konečne našiel. A teraz neviem či by som to mal povedať, možno sú tu aj dámy, ale od šťastia som sa posral a tak sa lopúchy použili na iný účel ako som pôvodne zamýšľal... Určite chápete v akom som bol nepríjemnom rozpoložení. Lopúchov nebolo, chtiac nechtiac som musel použiť ponožky. So slzami v očiach som odtrhol lepiacu pásku z krabice a zacítil známu vôňu... Chvíľku som len tak sedel a kochal sa pohľadom na ne. Blato v deravom boku sa mi nakniec podarilo upevniť, ale zostalo mi 36 párov ponožiek... Čo s nimi? Fajnové ponožky predsa nemôžem nechať uprostred džungle, som civilizovaný človek!!! Všetky som si ich natiahol, ej tak mäkkko sa mi ešte nikdy nešlo a ani nepôjde. Niekoľkodní som blúdil džungľov, močariskami, riečkami až som došiel do mesta, podarilo sa mi v pomerne krátkom čase vybaviť formality, aj ked som 4 dni zatknutý, lebo vo Vietname ja zakázané nosiť viac že jednu ponožku a aj to môžem byť len na ruke. Chceli mi ich nasilu zostrihnú z nohy, ale pokročilé štádium gangrény ich odradilo...
Na moje rodné Slovensko ma doviezol vládny špeciál, bolo to rýchlejšie ako bežnou linkou, avšak chýbali sedadlá a dve okienka (dosť ťahalo) ktoré zdemolovali naši „spoluobčania“ ktorých deportovali z Fínska kde šli vo vidine lepšieho zajtrajška, alebo lepšej podpory??
Takto skončil môj zámer ušetriť na ponožkách. Myslím že sa mi to v celku oplatilo, čo poviete?
Od istej finančnej spoločnosti som si požičal 42 tisíc na akciovú letenku. Boli milí, že oni si budú každý týžden chodiť po splátku aby, som si ja nemusel robiť starosti. Dali mi fajn úrok a tak za 52 týždnov som preplatil len 28 tisíc.
Celá dedina ma bola odprevadiť na letisko, zobrali dokonca aj moju obľúbenú kozičku Mariku s čím mali dosť problém SBSkary aj keď naozaj neviem prečo. Lúčenie prešlo v celku fajn.
Po 26 hodinách letu, 2 prestupoch a jednom únose lietadla som konečne dorazil do Sev. Vietnamu kde ma okamžite zatkli pretože ma pokladali za amerického špióna. Rukami ale hlavne nohami som im vysvetlil o čo mi ide a tak ma prepustili. Okamžite som sa vybral na miestny trh a hľadal „fusakeľové“ zlato. Dlhé hodiny hľadania sa mi vyplatili a naďabil som priamo na továreň kde sa vyrábali tie najkvalitnejšie 100% polyesterové ponožky aké som kedy videl. Myslel som na všetkých tých ľudí ktorí ma s nádejou boli vyprevadiť. Ten ich pohľad s vierou vo mna mi nedal a tak som nekúpil ponožky len pre seba, ale aspon po jednej aj pre nich, ved si ich môžu požičiavať. S úsmevom na tvári a ponožkami pod pazuchou som sa vybral do mesta. Potreboval som sa ubytovať, lebo do odletu som mal ešte nejakých 19 hodín. Keďže mám svoj rozum, vedel som, že najlacnejšie ubytovanie bude v okrajovích štvrtiach, bolo šero a tak som sa z ničoho nič ocitol v džungli, čo mi ani nevadilo, ved stanovať som už 2x bol, a čítal som jednu knihu o skautoch. Spravil som si vatru za ktorú by sa nehabili ani na Kráľovej holy. To prilákalo asi bandu zbojníkov. Chcel som sa s nimi podeliť o jedlo a tak urovnať spor, zjavne ich však vytočilo, že riadny kus domácej slaninky som schoval do batoha a ich núkal miskou studenej aj zlepenej ryže. Jeden z nich v záchvate ryžovej horúčke vystrelil zo starej muškety a odstrelil mi pol lavého boku. Zreval som ako opica Makaku s červeným zadočkom a tým si vlastne zachránil život pretože sa v panike dali na útek. Chápete v akej som bol prekérnej situácii, že? V jednej ruke kvalitné 100%-né polyesterové ponožky a druhou som si tlačil na ranu. Samo sebou, že to nepomáhalo, to dá rozum, ved ked máte v sebe dieru akoby cez vás prešiel telegrafný sĺp tak... Bol som úplne stratený. Nemohol som tam tie ponožky nechať. U nás na čiernom trhu mali hodnotu minimálne 450 korún ak nie 455,- Sk. Na šťastie som raz začul v autobuse do práce že všetko vietnamské bahno z pralesa má obrovskú liečivú silu. Začal som si teda dieru v boku vyplnovať bahnom ktoré som mal pod nohami. Príjemné to chladilo. Po nejakom čase, ked som bol už celý vyplnený som si uveomil, že mi len tak držať nebude. Vedel som že aj vietnamské lopúchy sú zdraviu prospešné lebo ich u nás predávali ako všeliek. Začal som teda s hladaním lopúchov. Po 9 dňoch hľadania som ich konečne našiel. A teraz neviem či by som to mal povedať, možno sú tu aj dámy, ale od šťastia som sa posral a tak sa lopúchy použili na iný účel ako som pôvodne zamýšľal... Určite chápete v akom som bol nepríjemnom rozpoložení. Lopúchov nebolo, chtiac nechtiac som musel použiť ponožky. So slzami v očiach som odtrhol lepiacu pásku z krabice a zacítil známu vôňu... Chvíľku som len tak sedel a kochal sa pohľadom na ne. Blato v deravom boku sa mi nakniec podarilo upevniť, ale zostalo mi 36 párov ponožiek... Čo s nimi? Fajnové ponožky predsa nemôžem nechať uprostred džungle, som civilizovaný človek!!! Všetky som si ich natiahol, ej tak mäkkko sa mi ešte nikdy nešlo a ani nepôjde. Niekoľkodní som blúdil džungľov, močariskami, riečkami až som došiel do mesta, podarilo sa mi v pomerne krátkom čase vybaviť formality, aj ked som 4 dni zatknutý, lebo vo Vietname ja zakázané nosiť viac že jednu ponožku a aj to môžem byť len na ruke. Chceli mi ich nasilu zostrihnú z nohy, ale pokročilé štádium gangrény ich odradilo...
Na moje rodné Slovensko ma doviezol vládny špeciál, bolo to rýchlejšie ako bežnou linkou, avšak chýbali sedadlá a dve okienka (dosť ťahalo) ktoré zdemolovali naši „spoluobčania“ ktorých deportovali z Fínska kde šli vo vidine lepšieho zajtrajška, alebo lepšej podpory??
Takto skončil môj zámer ušetriť na ponožkách. Myslím že sa mi to v celku oplatilo, čo poviete?
napísanísané:: 2.5.2006
prečítalo:: 1239 ludí