k6.sk - literárny server

Si nahý, Adam,“ povedala. „Obleč sa.“
A Adam samým šokom spadol zo stromu.

„Ččo sa mám?“
„Obleč sa, muž. Nechcem, aby sa na teba pozerali.“ A podala mu veľký zelený list.
Chvíľu ho nerozhodne žmolil v ruke a nakoniec si ho položil na hlavu. List skĺzol a spadol na zem. Adam sa začal smiať. Zodvihol list a znovu si ho dal na hlavu. List znovu spadol. Adam sa znovu rozosmial. Na ten hluk sa priplazil had, zvedavo na nich civel a pritom hltal plánky.
Eva sa zamračila. „Nie! Nesmej sa, muž! Rozmýšľaj!“

Adam na ňu šokovane vyvalil oči. „Eee- čo?“
Dvakrát rýchlo zažmurkal a nervózne si vyšklbol pár chlpov z brady. “Počkaj- ČO?! Chceš, aby som- aby som rozmýšľal?!“
Napoly podráždene, napoly zmätene potriasol hlavou. „A čo som Boh!!? Eva, zvieratá predsa nerozmýšľajú!“
„A prečo nie, Adam? Stavím sa, že to dokážeš. Aj ja som to zvládla, pozri!“ Pyšne mu otrčila dva zviazané listy a pripevnila si ich lianou okolo pása. Adam zalapal po dychu.
„EVA!!! Čo si to- ty si- ty si VYROBILA predmet!“
„No a?“ Uchmatla hadovi jablko a zahryzla sa doň.
„Eva... Eva!“ Adam ju náhle zdrapil za lakeť, takže Eve zabehlo jablko a pokúsila sa mu, kašlajúc, vykrútiť, lenže Adam ju držal, pevne, drsne, bolestivo, „zvieratá nesmú vyrábať veci, nechápeš? Nechápeš, že to nejde?!“ A potom pokojným, blahosklonným, celkom tichučkým hlasom (asi ako keď vyhrešíme dieťa a ono pred nami stojí, zarazené, šokované, pokorené, keď sme dokázali svoju moc nad ním a teraz môžeme povoliť, natiahnuť k nemu ruku a utešiť ho, pomôcť mu nezopakovať jeho chybu druhýkrát), presne takým hlasom dodal: “To predsa dokáže len Boh. Chápeš, hlupáčik?“

„Adam, ja len-“ Eva mala v očiach slzy, ale obávam sa, že to bol iba následok dusenia sa jablkom.
„Pozri, žena!“ náhle stratil trpezlivosť (pretože Eva sa k nemu nepohla s úľavou a pokorou potrestaného dieťaťa, nepozrela na neho ako na svoju znovu objavenú modlu a nesľúbila, že už bude poslúchať a nikdy sa znovu nepriblíži k hranici, ktorú jej práve zabránil prekročiť. Práve naopak, trúfalo kráčala ďalej cez pohraničné pásmo, bez neho a v ústrety niečomu novému, nevenujúc pozornosť jeho vystretej, odpúšťajúcej ruke. Vravel poď, vráť sa ku mne, vravel pozri, nehnevám sa, vravel len to už viac nerob a zabudneme na to a ona sa ani neobzrela.), schmatol ju za plecia a drsne ňou zatriasol, akoby ju chcel prebudiť (alebo skôr znova uspať?).
„Vidíš? Toto je raj! Máme jedlo a mäkkú trávu a je tu dobre! Bez rozmýšľania a-“
„ADAM!“
Držal ju, ale tentoraz sa mu vytrhla.
„-nechápem, prečo-“ od rozčúlenia začal koktať “prečo ti to- nestačí, keď- keď všetky ostatné- zvieratá sú spok- hhh-uhhh-“
A kým sa Adam drhol jablkom, ktoré mu žena vrazila do úst, ona pokojne vyrobila ďalšiu zásterku.
„Nestačí a basta. Tak.“ Rýchlo mu ju natiahla. „To je oveľa lepšie.“
„Hhh..hh..uhh. Chceš ma zabiť? Uchhh.. Aspoň-“ strhol si šaty a, vykašliavajúc zvyšky jablka, konečne podľahol pokušeniu ignorovať pocit, že sa deje čosi neodvolateľné a nepredvídateľným spôsobom zaväzujúce. „Aspoň...“ Pomaly, neprítomne dodal: „-mi to priviaž poriadne, žena.“ Strhol si listy, poškrabal sa po hlave a si ich dômyselne priviazal lianami. Slávnostne, ako vo sne, akoby sa dialo niečo, čomu celkom neverí, si obzeral svoj nový odev.
Eva nadšene vykríkla: „ÁNO! Teraz si rozmýšľal, muž!“
Strhol sa, akoby ho prichytila pri niečom ilegálnom.
„Nerozmýšľal. Buď ticho,“ povedal neisto, no pritom akosi vedel, že sa to už stalo, že prekročil hranicu, že do raja sa už nevráti.“
„Nie, Adam. Priznaj si to: rozmýšľal si,“ teraz hovorila inak, hravo, koketne, na tvári sa jej usadil víťazoslávny úsmev: bol koniec, už vyhrala.
„No, možno trošku. To ešte nič nezna-“
„Áno! No, tak teda môžeme ísť, nie?“ A hneď sa aj zdvihla a do veľkého listu začala energicky baliť na cestu jablká.

„ČO?! Kam?“
„Neviem. Niekam, kde sme ešte neboli.“
„Ale NAČO?!“
„No predsa aby sme vedeli, čo tam je!“
„KDE?!“
„Ach, Adam, ja neviem! Ešte tam predsa nie sme. Ale keď tam budeme, preskúmame to a potom budeme vedieť. A vymyslíme kopu vecí a-“
„Ale čo ak tam bude niečo - ja neviem-“ Adam začal koktať. Urobil posledný zúfalý pokus ubrániť sa pred tým mätúcim prívalom vedomia, no už to nešlo. A vlastne to už ani nechcel, obaja akosi vedeli, že sa odporuje už len naoko.
„ee –niečo... zlé alebo tak? Eva, veď toto je raj! Chceš odísť?“ podišiel k žene, ktorá medzitým nazbierala uspokojivé množstvo jabĺk a teraz stála a hľadela do diaľky. Jemne sa jej dotkol líca a celkom, celkom potichu povedal: „Kvôli troške rozmýšľania sa chceš vzdať pohodlia? Prenechaj myslenie Bohu, žena.“
„Ale ja chcem vedieť!“
„Čo vedieť?“
„Všetko. Všetko! Prečo je niekedy tma, niekedy svetlo a niekedy prší, prečo vtáky lietajú a ryby sú stále vo vode a –“ stíšila hlas „a čo je tam za tým kopcom!“
Sekundu bolo ticho. „No – no... tak dobre, poďme sa pozrieť za ten kopec, keď tak veľmi chceš. A večer môžeme trochu porozmýšľať. Ak ti len to chýba ku šťastiu. Niečo preskúmať. Mne je to jedno.“ A vydal sa za ženou, ktorá kráčala tak rýchlo, že jej takmer nestačil.

A po chvíľke akoby mimochodom prehodil: „Ale hovorím ti, žena, ešte z toho budú problémy.“

(A, viete, aj boli. Kopce problémov. Hneď, ako prekročili hranicu raja, začali sa na nich sypať zo všetkých strán a čím viac sa vzďaľovali od ostatných zvierat, tým to bolo horšie.
Pri rozmýšľaní občas robili chyby. Svoje deti toho veľa naučili, no zabudli na to najdôležitejšie: “So všetkým sa rozdeľ.“ Vymysleli kopu vecí, aj také, čo len zabíjali a ničili. A Boh sa urazil a prestal chodiť na návštevy.
Ale aj tak. Bolo (a je) to skvelé.)