Dvojčatá 1.časť

autor:: janyr

rubrika:: poviedky




Plamienky na hroboch blikali ako svätojánske mušky. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Zblízka aj zďaleka vracali sa, aby si uctili pamiatku na príbuzných, rozsvietili sviečky a položili nejaký venček na kamenný domov spomienok zosnulých. Stretávali známych i neznámych. Spomínali na dni, keď boli medzi nami. Na dni radosti a pokoja, ale aj na hroznú cestu bez slov len zopár chaotických myšlienok. Tá tichá bolesť stále sedí v srdci aj keď je už pár rokov zhojená. Aj Peter sa so svojou rodinou vybral na cintorín. Manželka nachystala kahančeky a živý veniec.
Pôjdeme autom? – opýtal sa jej Peter.
Ako chceš, je to len kúsok. Ako je vonku?
Počkaj pozriem sa na teplomer. – odvetil. Vyšiel na balkón. Hneď pri dverách na ľavej strane visel teplomer. Ortuť ukazovala päť stupňov pod nulou.
Je mínus päť. – oznámil Peter. Pôjdeme autom.
Dobre súhlasila Naďa. Nachystala teplé oblečenie malému Petríkovi. Začala mu pomáhať, kým manžel kráčal po schodoch k autu. Otvoril dvere a nasadol. Naštartoval a nechal bežať motor. Čakal ich. Aspoň sa motor zohreje a bude v ňom teplejšie.


Rádio revalo. Práve znela pieseň od Premiéra V mládi jsem se učil hrobařem.
Pavol už bol na ceste na cintorín. Z Budějovíc do Prahy vyrazil už poobede. Dnes boli cesty ozaj preplnené. Okrem sviečky a kytice zobral so sebou aj malé prekvapenie pre malého Petríka. Nevideli sa skoro rok. Svoju manželku Eriku nechal radšej doma s maličkou Mařenkou. Mala len päť mesiacov. V hlave už mal nachystaný dialóg hoci všetko nechá ako vždy na spád.


Dnes je tu narváno – poznamenal Peter.
Veď sú dušičky. Je to tak furt, nepamätáš? – pousmiala sa Naďa
Dobre, tu zastavím s pôjdem nájsť miesto na parkovanie, vy zatiaľ pomaly choďte. Stretneme sa pri mame.
Ako chceš – odvetila.
Peter zastavil na zákaze zastavenia. Naďa s Petríkom vystúpili z auta a Peter sa vybral nájsť miesto, kde zaparkuje auto. Bol tu neustály pohyb. Jeden prichádzal, iný odchádzal. Chvíľu jazdil na jedničke a sledoval, kde sa rozsvieti spiatočka. Prešiel prvým parkoviskom. Nič. Rozhliadol sa po hlavnej a pustil sa na druhú stranu. Osud si ho našiel v aute, ktoré prechádzalo dvoma pruhmi na opačnú stranu. Zaregistroval prudký náraz. Nič viac. Nič menej. Stratil vedomie. Z ľavej strany do neho narazil nejaký mladík v eufórií rýchlej jazdy. Ľudia sa začali zbiehať. Zvedavosť doľahla na okoloidúcich. Poniektorí ostali v šoku avšak zopár duchaprítomných vytáčali linku záchrany. Okolo dvoch áut postávali ľudia. Mladík vystúpil z auta. Jeho šok sa nedal popísať. Sadol si na obrubník a z vrecka vytiahol cigarety. Zapálil si. Jeho ruky sa trepali ako krídla holubíc. Sotva trafil cigaretu do úst. Nevnímal nikoho. Niekto naňho kričal. Poslal ho kade ľahšie. Snažil sa zhodnotiť situáciu. Pred očami mal dve rozbité autá. V tom druhom prevrátenom, ktosi ešte sedel.
Však ho niekto vytiahnite! – zakričal neistým hlasom. Na nič iné sa nezmohol. Potom akoby čítal slovných vulgárnych slov stále dookola. Padol na zem a držal sa za hlavu. Slzy mu zlomili mužnosť. Cigareta pálila prsty. Došli policajti aj záchranka. Raneného vyprostili z auta. Začali resuscitovať. Po niekoľkých minútach sa začal preberať. Naložili do ambulancie a odviezli. Policajti začali vyšetrovanie dopravnej udalosti. Uvolnili premávku. Vypočúvali mladíka, ktorý bol ešte stále v šoku. Došla aj odťahová služba. Naložila jedno auto a odišla. Ľudia sa pomaly strácali na cintorínoch. Ešte pár zvedavých pohľadov ostalo na jednom aute a červených majákoch.
Aj Naďa si všimla, že sa čosi za múrom cintorína deje. Rozsvietila sviečky na mame. Čakala. Prešla pol hodina. Pomaly ňou začali prúdiť divné myšlienky. Zrýchlil sa jej dych. V každej postave hľadala Petra. Ten nechodil. Chytila Petríka za ruku a vyšli smerom k hlavnému vchodu na cintorín. Naľavo ešte blikali červené majáky. V tom uvidela ich prevrátené auto.
Mami, mami to je naše auto.- ukazoval Petrík. Ten piskot v ušiach a pot po celom tele, ktorý spôsobil triašku sa nedal ovládať. Z rúk jej vypadla kabelka a zopár sviečok. Postupne klesala. Zachytila sa bránky. Sadla si. Ďalšie jeho slova sa strácali v hroznej predstave. Avšak impulz jeho rúk ju opäť postavil na nohy. Vybrala sa smerom k nehode. Nedokázala odpovedať celými vetami na Petríkové otázky. Prešla popri aute a hľadala nejaké znamenie na sedadle vodiča. Okrem krvi a rozbitého skla nič tam nebolo.
Pani choďte preč s tým chlapcom – povedal policajt s baterkou v ruke. Tu nemáte, čo robiť. Choďte na chodník.
To je naše auto – bránil ju Petrík. Policajt stratil sled nachystaných pokynov. Zakričal na kolegu. Ten keď došiel vysvetlil túto situáciu. Naložili ich do druhého služobného auta. Nikdy nesedeli v policajnom aute. Mínus päť stupňov. Ten priblblý mráz medzi oblakmi a zemou. Možno, keby nastolila na tom, aby sa prešli tak k tomu nedôjde. Alebo ak by sa poponáhľali alebo ak by ešte počkali. Alebo. Jeden policajt ich odviezol do nemocnice.




napísanísané:: 27.2.2007

prečítalo:: 1267 ludí