k6.sk - literárny server

Tichý vietor mávajúci so svláštnou nehou
listami na našom strome zrazu stíchol.
Smutné listy padajú, a šarlátový nádych
ovládol ich tvary.

Vietor stíchol, listy spadli,
a vonku za bariérou mokrého skla
začal zúriť víchor.

Konáre, pod ktorými sme líhavali,
tak pevné sa nám zdali, polámal.
Oblohu odeli tmavé matné chmáry.

Tichý hrmot v diali oznamuje búrku,
a spomínam na chvíle, keď vďaka tvojmu strachu
v náručí sme ich prežívali.

Dnes neviem, či strach tvoj nebol iba ťah,
aby krásna bola každá búrka,
a šancou bola upevniť náš vzťah.

Suchú zem začínajú kropiť prvé kvapky,
a smädne pije prídel svojej vlahy,
rovnako ako kedysi, keď smädne
pri zvuku hromu sme sa objímali.

Trasie sa mi hlas, keď spomeniem si,
ako vravela si slovko „my“.
Teraz, keď tvoj obraz darujú mi už len sny,
cítim, že som sklamal.

Odpusť.
Odpusť láska.