k6.sk - literárny server

Emery príde, až zavrieš oči a nebudeš ich vedieť opäť otvoriť. Fúkne ti do tváre hviezdny prach a prstom rozovrie päsť. Uvoľní čierne tobolky a hodí ich Lyre do tlamy. Stále sa jej motá pri nohách, v rozoviatom bielom plášti sa stráca... Ale teraz aspoň chvíľu drží hubu a prežúva tvoje poklady...Emery si každého obmotá okolo malíčka. Poznám to.... A zatiaľ čo budeš kráčať čo najďalej od týchto holých zelených stien s ňou po tvojom boku, zamilovaný, pohltený, ona ti vyvŕta do každého zubu, kosti a kĺbu dieru a pochová v nej drôt. Všetky jej medené cesty vedú do tejto miestnosti, len sa usmeje a stlačí ovládač. Ale to až potom, neskôr, keď ťa obleje studený pot a ty začuješ moje proroctvá, ako šušťavé vločky z ventilačnej šachty...všetci ju milujeme...ešte aj keď príde dostatočne blízko, a tá bledá beštia sa o teba začne obtierať srsťou...Emery stále opakuje...Nickieh! Nickieh, preber sa!...a až teraz zachytím tvoje bezmocné mumlanie...Nech ostane tam kde je! Povedz Lyre, nech ostane tam kde je!...túto časť poznám, mraučanie spoza skrine... Zvuky však prichádzajú príliš neskoro, lebo Lyra sa už pritisla k zoslabnutému krku a hladko vkĺzla do žily. Dá si jednu jazdu do srdca a odtiaľ sa nechá vystreliť do mozgu...šššššš...Riadená strela s medeným padáčikom. Keď pristane, preberieš sa do prvej zo strašných nocí.
S rukou vo vrecku plášťa Emery stlačí ovládač a každý zub, kosť a kĺb sa stane pružinou, derúcou sa cez svaly a kožu do chladu za ňou. Počujem ťa. Bolesť za tisíc voltov a ja ti ešte pridám, otočím kolieskom do ľava...lebo... Mňa miluje viac! Mňa miluje viac ako teba!...šepkám do prievanu, aby ma nepočula. Ale márne. A tak, dnes v noci ku mne nepríde. Celú tmu zastenáš a prekričíš ty. Poznám to, moje kosti sú zodraté na kožu, a zuby už dávno nemám. Len medené drôtiky namiesto žíl a slová do vetra.