Derealizácia.

autor:: zuzana

rubrika:: poezia

Aké sú slova seriózne. Keď sú napísané na papieri, keď sú napísané na obrazovke. V organizovaných odstavcoch, jedno za druhým. Šesť strán, napríklad. Aké sú dôležité. Viete, čo sa človeku môže zdať? Že niečo znamenajú.
Hovno.
Neznamenajú nič.
Ani tieto.

Všetok život vo mne sa, ako šváby, ako nočné motýle, ako kuriatka, ako tuláci, ako mládež, nahrnul niekam do kúta (možno do palca na nohe alebo do záhybu vajíčkovodu alebo do sekcie malej násobilky alebo do nejakej inej sekcie mojho zbytočného studeného sivého obludného mŕtveho mozgu) a dištancuje sa. Možno som ho nejako urazila, ja neviem. Možno, že je len hanblivý, alebo lenivý. Dostal nás, čo? Sviňa, videli ste ho? Ako sa tváril, že niečo bude. Ako pekne začal. Ako odzátkoval fľašu, strhol obväz, vyhádzal obleky zo skrine, položil ťažké otázky. A práve keď sme sa pohodlne usadili. A ja som tu zostala. Povedala by som "Au", ale načo? Veď ani on za to nemôže.

Som otvorená, pokojne do mňa môže aj napršať. Rybacie oči sú studené a plné vody. Žmukám. Ryba nemá viečka, ale inak je to to isté.

Sklapni, sklapni, sklapni, sklapni, sklapni.

Ach, umri.

napísanísané:: 16.12.2007

prečítalo:: 1283 ludí