entlastung
autor:: jaz
rubrika:: poviedky
Úspech je cestou krvi. Ráno som rozmliaždil na schodoch susedu. Chvíľu bolo ticho. . Neskôr sa stratila na druhom poschodí.
Odkrývanie dusí, duševný, či myšlienkový exhibicionizmus.... aj cudzie texty môžu vyprovokovať k zmene štýlu, .... príde nová inšpirácia a človek sa posunie. Píše jedna z kritičiek pod môj text. Čítam, je mi na grcanie.
Moje ruky sú z dreva.
Rozmarné počasie, je teplo. Po meste chodím na ľahko. Ženy zhadzujú kožu aby odkryli svoj tvar. Pozorujem holuby.
To koľko si tam bola. Vravím po dlhom čakaní neznámej. Zarazí sa a niečo zahabká. A? dodávam veľké písmeno s otáznikom miesto výkričníku. Niekedy ma môj vek prekvapuje.
Všetko je tak jednoduché... stačí napísať.
Sloboda. Každý človek ako príslušník určitej kultúry má k dispozícii kultúrou predávané vzorce. Odľahčenie spočíva v tom, že ho zbavuje nutnosti stále znovu hľadať optimálne formy správania pre uspokojenie každej potreby. Entlastung.
Myslím na Berlín, jeho čiernobiele nebo, myslím na Alexanderplatz, Marienkirche. Náhle sedím hore a počúvam ticho pod sebou. Má rôzne vrstvy, tak ako môj duchovný život. Končí na vnútornej strane stehien fantómovej ženy.
Kľúč k šťastnej partnerke je kvalitný orgazmus a nie vypäté vnikanie. Ak ti to nestačí, tak sa poser. Poser sa! Poser sa! Poser sa! Poser sa! Poser sa! Ale najprv ma vylíž.... nájdem si v zápisníku od Kristíny.
Poludnie v parku. Cítim jar. Už druhý deň som vrhač. Do očí sa tlačí svetlo spolu s rušnou premávkou. Čakám na striekanie z fontán, utopené labute a detí čo si hádžu medzi sebou lietajúci tanier. Marginálne vnemy. Okolo prejde fantómová žena. Má čierne vlasy a ostro červené náušnice.
Silno žiť, kričí Samec.
Jednoduché príbehy končia náhle, uprostred. Človek pozerá na kamene pod nohami. Prechádza medzi kostrami stromov. Má čas. Viac času ako priestoru. Má to v sebe niečo z Gögelových viet.
Ako sa máš kráska? Posielam. Odpoveď nepríde.
Obzerám sa okolo seba. Asi by som mal nakŕmiť zviera. Spomeniem si na koniec Topolovho anjela - potom sa pohol, už ide, je čas...pohol sa, ohol sa, dotkol sa tej dlažby.
Večer. Sedím a píšem to čo čítaš. Za oknom je už chlad. A tma. Patetické na okraji gýču. Gýč ako spôsob farebného života. Čítaj.
Odkrývanie dusí, duševný, či myšlienkový exhibicionizmus.... aj cudzie texty môžu vyprovokovať k zmene štýlu, .... príde nová inšpirácia a človek sa posunie. Píše jedna z kritičiek pod môj text. Čítam, je mi na grcanie.
Moje ruky sú z dreva.
Rozmarné počasie, je teplo. Po meste chodím na ľahko. Ženy zhadzujú kožu aby odkryli svoj tvar. Pozorujem holuby.
To koľko si tam bola. Vravím po dlhom čakaní neznámej. Zarazí sa a niečo zahabká. A? dodávam veľké písmeno s otáznikom miesto výkričníku. Niekedy ma môj vek prekvapuje.
Všetko je tak jednoduché... stačí napísať.
Sloboda. Každý človek ako príslušník určitej kultúry má k dispozícii kultúrou predávané vzorce. Odľahčenie spočíva v tom, že ho zbavuje nutnosti stále znovu hľadať optimálne formy správania pre uspokojenie každej potreby. Entlastung.
Myslím na Berlín, jeho čiernobiele nebo, myslím na Alexanderplatz, Marienkirche. Náhle sedím hore a počúvam ticho pod sebou. Má rôzne vrstvy, tak ako môj duchovný život. Končí na vnútornej strane stehien fantómovej ženy.
Kľúč k šťastnej partnerke je kvalitný orgazmus a nie vypäté vnikanie. Ak ti to nestačí, tak sa poser. Poser sa! Poser sa! Poser sa! Poser sa! Poser sa! Ale najprv ma vylíž.... nájdem si v zápisníku od Kristíny.
Poludnie v parku. Cítim jar. Už druhý deň som vrhač. Do očí sa tlačí svetlo spolu s rušnou premávkou. Čakám na striekanie z fontán, utopené labute a detí čo si hádžu medzi sebou lietajúci tanier. Marginálne vnemy. Okolo prejde fantómová žena. Má čierne vlasy a ostro červené náušnice.
Silno žiť, kričí Samec.
Jednoduché príbehy končia náhle, uprostred. Človek pozerá na kamene pod nohami. Prechádza medzi kostrami stromov. Má čas. Viac času ako priestoru. Má to v sebe niečo z Gögelových viet.
Ako sa máš kráska? Posielam. Odpoveď nepríde.
Obzerám sa okolo seba. Asi by som mal nakŕmiť zviera. Spomeniem si na koniec Topolovho anjela - potom sa pohol, už ide, je čas...pohol sa, ohol sa, dotkol sa tej dlažby.
Večer. Sedím a píšem to čo čítaš. Za oknom je už chlad. A tma. Patetické na okraji gýču. Gýč ako spôsob farebného života. Čítaj.
napísanísané:: 20.2.2008
prečítalo:: 1138 ludí