Tiché spevy mladosti I

autor:: neab

rubrika:: haluze/blbosti


Nepamätám sa na svoju prvú lásku. Možno mi nie je súdené si ju pamätať, možno je moja myseľ len lenivá si na ňu spomenúť, možno dokonca nebola vôbec podstatná. Nepamätám sa ani na jej pohlavie, nieto ešte aby som vedel jej meno alebo si pred očami vybavoval obrysy jej tváre.
Je možné, že žiadna prvá láska nebola, že všetky, ktoré nasledovali po nej tiež neboli láskami. Dokonca si nepamätám ani všetky telá s ktorými som sa kedy miloval, nepamätám si ani ich mená, a sotva si pamätám udalosti, ktoré mohli viesť k tomu, že ma očarili natoľko, ako som po nich zatúžil. Možno stačilo, že túžili ony o mne. Nevie, čo za to môže. Keď sa snažím premýšľať nad celou vecou, vždy mi ako riešenie vyjde, že je to asi preto, že mi chutí viac jesť z ručne maľovanej marockej misky broskyne a fajčiť narghilu, ako zaoberať sa ľuďmi, ako milovať. Možno klamem sám seba.
Keď si spomeniem na svoj prvý pokus o milovanie, vybaví sa mi pred očami Kristína. Bývalá dcéra bývalej kamarátky mojej matky, dievča s nevšednými ústami. Pamätám si ich farbu, ale kedykoľvek sa zaoberám farbami, neviem namiešať podobnú. Pamätám si tvar jej úst, ale zdá sa, že nie úplne.
V škôlke a v škole prírode som sa milovával s chlapcami z vedľajšej postele, tomuto správaniu ma naučila dávno predtým ona. Zviedla dievča z poschodia pod nami, spolu naučili všetky praktiky môjho mladšieho brata. Až potom som prišiel narad ja.
Stále som toho názoru, že túžba detí po akomkoľvek tele, ktoré zavedú do ukrytu postaveného z driev a diek nie sú pravým prejavom sexu. Až keď som trochu vyrástol a všetko súvisiace s pohlavím zahalil ostych, až vtedy sa dalo hovoriť o pravom sexe, keď bolo treba zlomiť hanbu, myseľ a odhodlať sa spáchať niečo, o čom bol človek presvedčený, že bolo dobré, že bolo nevyhnutné. Páčia sa mi moje myšlienky. Som spokojný s týmto uvažovaním a zhodnotením veci. No a potom sa pamätám na moment, kedy som sa musel naozať odhodlať, vykonať všetko, o čom hovorím, od zahodenia ostychu po oddanie sa vôli toho druhého.
Ak možno nazvať toto prvým skutočným milovaním, potom mi je hanba a česť, že dokážem toľké roky udržať tajomstvo.
Mojím prvým veľkým milencom bol kamarát môjho uja. Bolo to už dávno, čo spolu kradli autá. Vlámali sa do nich a vozili si v nich, až kým došiel benzín, alebo noc postúpila natoľko, že sa moji starí rodičia mohli zobudiť a môj ujo musel teda bežať domov, zaľahnúť do postele, tváriť sa, že z nej nevytiahol nos a ráno vstávať do školy. Potom obaja zmenili kamarátov. Našťastie pre mňa!
Nič z toho som nepoznal z kruhu rodiny. Všetky tie tajomstvá pre mňa odhalil až on. A ako všetko vo svojom živote, robil to v nesprávny čas. A možno aj s nesprávnou osobou.
Ak ma okolie volá zázračným dieťaťom, je to preto, že veria, že som možno nesprávnym dieťaťom. Že som bol dieťaťom prikrátko na to, aby ma mohli milovať ako dieťa a dospelým priskoro na to, aby ma mohli milovať ako dospelého. Z toho moja logika usúdila, že všetky tieto zázračné, výnimočné deti-dospelí nemôžu byť ničím iným ako nesprávnymi deťmi, nesprávnymi dospelými a teda nesprávnymi osobami.
Ako vždy, a tak ako každý, samozrejme, že som nechcel svojej logike veriť, vydával som ju za pomýlenú a preto zlú, ale keďže bola jediná, ktorú som mohol mať, zostala mi taká aká bola – zlá.
Keď som mal asi pätnásť rokov, veril som tomu, že sa dokážem pohybovať v rôznych svetoch. Veril som tomu, že keď sa mi ráno pravidelne z nosa spúšťa krv, je to preto, že sa moje iné vedomie práve vrátilo do môjho tela zo zázračnej cesty. Ešte pár mesiacov predtým som trávil všetok čas zavretý vo svojej izbe, bál som sa rozprávať aj chodiť po ulici, tĺkol som sa do hlavy, do tváre, do kostí – skrátka tam, kde to najviac bolelo, veľkým kameňom, ktorý som ukrýval pod posteľou, a veril som, že tak bojujem z diablom.
Moji blízky tvrdili, že verím priveľmi v boha a primálo v život, iní ma upodozrievali, že beriem drogy, pretože som priveľa spal, primálo žil a trápili ma čudné a nevysvetliteľné bolesti v rôznych častaich tela, niekedy v malíčku, niekedy v hlave, v oku, v pľúcach. Nakoniec zistili, že to bolo len preto, že trpím chronickou únavou, ktorá je poruchou nervového systému. A nakoniec mi to prišlo vhod, pretože sa dalo všetko ospravedlniť práve touto poruchou.
Rodičom nakoniec nevadí, že je ich dieťa narušené, stačí, že sa tým dá vysvetliť všetko, alebo aspoň mnoho. A tak som mohol naďalej veriť tomu, že v určitých momentoch prežívam rozkoš zo zážitku z mnohých dimenzií naraz.
Nepamätám sa presne, kedy toto obdobie skončilo. Logicky mi vychádza, že to muselo byť niekedy okolo marca, keď som mal skoro pätnásť rokov.
Moji starí rodičia, u ktorých som vtedy býval, pretože som chodil do triedy pre nadané deti, boli niekde preč. Prvý raz v živote som sa potajomky vykradol z domu. Všetko čo nasledovalo predo mnou otvorilo dvere dvom najdôležitejším veciam, po prvé skutočnému, dospeláckemu potešeniu zo sexu, po druhé lžiam.

napísanísané:: 22.9.2008

prečítalo:: 1050 ludí