Polievčka alebo ako dostať K.O. na Veľkonočný pon.

autor:: jiddu

rubrika:: poviedky

Na začiatok musím povedať, že predminulé ťaženia nášho rodinného klanu boli celkovo neúspešné. Hlavnou príčinou bolo asi to, že sme nedokázali držať krok s vtedajšou polievačskou elitou. Kapitál v našich igelitkách mal každý rok klesajúcu hodnotu a tak sme sa ohlodali k ráznemu činu: spojíme svoje sily s bratrancom (hlavne okupačné) a  pokúsime sa o nemožné, pokúsime sa dosiahnuť spoločný vrchol... vrchol Mount Everestu! Presne tak sa na našej uličke hovorilo jednému domu, ktorý obývala pani Matilda...

Na úvod akcie sme si rozdelili úlohy a taktiež sa dohodli na stratégii v kľúčových momentoch ťaženia. Brat musel zabezpečiť nejakú pevnú tašku, ktorá by evokovala dojem, že predchádzajúce obete našich návštev boli ku nám veľmi štedré. Tento psychologický ťah mal dezorientovať potencionálneho darcu a inšpirovať ho k podobne štedrému správaniu. Moja existencia pre zmenu dostala príkaz minimalizovať rušivé faktory počas obliehania objektu. A bratranec? Ten našťastie nepotreboval nijakú špeciálnu úlohu, pretože už len pohľad na neho pretavoval emočné vákuum každého jedinca na bohatú škálu humánnych pocitov. Takže naše krachovanie sa mohlo začať...

Cesta k cieľovej stanici nám netrvala dlho. Po príchode na miesto činu som najprv čokoládovému zajčíkovi amputoval obe nohy, potom ruky a neskôr bol jeho osud spečatený pomocnou bratovej zubnej gilotíny. Takto posilnení sme s plnou razanciou kopli do vchodovej bránky, ktorej pysky sa pred nami roztvorili (chvalabohu to už ale neplatilo o pyskoch pani Matildy). Pravdepodobne kladný vplyv expanzívnych národov na naše bytostné elementy bol základom nebojácneho, miestami až neohrozeného vpádu do jej obydlia. Imitovanie guľového blesku, či horskej lavíny a tiež močariská po našich topánkach našepkávali, že dotyčná osoba bude konfrontovaná s jednou najproblematickejších skupín vo svojom okolí.

Avšak ona bola na podobné situácie dobre pripravená, čo prezrádzal už len jej odstrašujúci výzor, ktorý pripomínal remix panny zázračnice s babylonskou čarodejnicou. Hororový imidž podtrhoval preafektovaný - prašivý kocúr sediaci pri krbe. Pred touto kombináciou by mali asi rešpekt aj drsný chlapíci z Brooklynu. Nedá mi však nespomenúť, že na očiach nenosila dioptrické okuliare ako si mnohí mysleli, ale priam Hubblove teleskopy s celým kozmickým observatóriom. A tvár jej zdobilo toľko šošovíc, že by sa z nich dala uvariť polievka, ktorá by kľudne nasýtila celý pluk kapitána Nálepku. Bohatú faunu vo vlasoch šikovne zakrýval vecheť, pardon šatka z vrecoviny. Keby ju videl automechanik, určite by utrúsil, že v jej prípade je potrebné vymeniť celú karosériu, aj s motorom. Ale nechajme automechanika robiť si svoje brm-brm a radšej poďme rýchlo ďalej.

Hneď pri prvom kontakte sa medzi nami zaiskrilo. V záchveve orgazmu (alebo nejakého transcedentného stavu) silno zavibrovali kolená a iné prvky telesnej konštrukcie. Komu, to už neviem, ale seizmograf vtedy určite zaznamenal rekord v intenzite otrasov sŕdc na meter štvorcový. Infarkt bol na spadnutie. Iskry lietali z oka do okna alebo ak chcete z orgánu do orkánu. Ten mi prefrndžal dušou a zanechal v nej obrovskú spúšť (už len stlačiť a vykrvácať...). Mikróby naokolo sa začali vlniť v rytme brazílskej macumby a sliepky si od vzrušenia treli kloaky o napájačky. Napätie sa dalo porcovať dedkovým ručným hoblíkom. V tej chvíli sme sa úplne strácali v dojme tokov, pričom ona sa snažila práve v tom toku nájsť. A čo je dôležité, neotupila sa v ňom. Takéto strácanie a opätovné hľadanie po pár minútach prinieslo svoje ovocie. Konečne nás pozvala ďalej (čo by sa mimochodom stalo aj bez jej dovolenia, cha cha).

Zrazu sme sa ocitli v kuchyni. Na stene zavesené kukučínové hodiny práve odbíjali dobu bryndzovú. Pod nimi viselo krmítko so zrnom. Doteraz neviem, akú funkciu na tomto mieste vykonávalo, ale nevadí. Možnože jej pán doktor doporučoval kŕmenie operencov ako terapiu proti narastajúcemu stupňu syndrómu hraboša poľného. Alebo žeby kukučka potrebovala doping, aby čo najrýchlejšie prezradila, kedy sa konečne ožení? No fakt neviem. V miestnosti sa ešte nachádzala stará, ošarpaná linka, potom nejaká polička, tiež na spláchnutie súca a prvý dojem podtrhovala matná, od múch osratá skriňa a ešte pár ďalších výstredných vecí, ale najväčší exhibicionista bol pre mňa aj tak gauč. Ten nielenže bol vyzlečený z poťahov, ale už aj z kože. Do bermudského trojuholníka rozložené stoličky len podtrhovali chaos a nečakané strácanie predmetov v ich blízkom okolí. V rohu bol umiestnený krb, v skutočnosti však sporák, lenže akosi nechcem pokaziť už nahodenú romantickú atmosféru, ktorú dotvárala na stole položená zubná protéza.

V tom momente ako sme sa posadili, nás dotyčná slečna ponúkla svojimi podpultovými koláčikmi. Vytiahla ich z bližšie nešpecifikovaného zdroja, kde mohli na nich myši a rôzne iné myši stvárať v kľude svoje obscénnosti. Záhadou však bolo, prečo nám nedala tie na stole!? Kolegovia inštinktívne vycítili, že sa za tým musí niečo skrývať a tak ponuku taktne odmietli. A dobre urobili. Lenže mne sa podarilo nechcene (neklam ty pažravé hovado) pretaktovať až k prvému hryzu a hmyzu zároveň (ten bol vo výrobku zakomponovaný vo forme vajíčka muchy domovej). Chyba. No ale čo spraviť, keď zmizík nie je vždycky poruke, no a o mozgu už ani nehovoriac? V okamžiku prepnutia do režimu prežúvania sa mi oživili spomienky na moje ranné detstvo. Boli to časy, keď som kuchtil z formičiek svoje sľudovo - kremenisté koláčiky a potom, podľa hesla: „čo si si navaril, to si aj zjedz“, sa mi postupne strácali niekde v pažeráku. Podobnú arómu i príchuť mali aj tieto exempláre.

Náhle ma napadol Smäd. Najprv to na mňa skúšal chvením a farbami, potom zmĺkol, aby neskôr mohol na mňa privolať saharu. Blčal v hrdle, nuž vetrím, kde nejaký prameň vyviera. Zrak sa uprel na hlavu pani Matildy. Pramienok šedivých vlasov stekal po líci. Rýchlo som skočil po nej. Šmátram po pramienkoch, chcem sa napiť. Cmúľam, chrčím, lapám po dychu, avšak Smäd zotrváva. V tom sa dozvedám, že nie Smäd, ale zabehnutý koláč robí so mňa divinu. Týmto sa chcem verejne ospravedlniť Smädu za krivé posvinenie mena a ohováranie a tiež (in memoriam) aj pani Matilde za pantomímu s apokalyptickými prvkami.

Po tomto trápnom incidente sa ozval skutočný smäd. Na iluzórnom nápojovom lístku som sa rozhodoval medzi odvarom z chalúh a žabacím slizom. Kopanec do členku bol pre brata znamením, aby sa zodvihol a nenápadne ochutnal jednu z kvapalín. Na moje zdesenie to aj urobil. Od tohto okamžiku mal úplne jasno vo svojom profesionálnom smerovaní, pretože vedel, že ako vrhač šablí by sa v cirkuse skvele uplatnil. A mňa pre istotu smäd radšej rýchlo prešiel.

Začalo sa s vetraním. Už predtým nás naši rivali varovali (vtedy samozrejme fungovala ignorácia najvyššieho stupňa), že zákony fotosyntézy v týchto končinách akosi neplatia. A to sa nám stalo skoro osudným. V tej chvíli bol na kyslík pravdepodobne vypišaný zatykač, preto sa len v minimálnych koncentráciách zdržiaval v interiéry, pričom dusík sa formou črevných výparov a iných bližšie neidentifikovateľných faktorov stále udržoval na výslní. V tom momente nebolo ďaleko od toho, aby sme založili nový šabľiarský oddiel a neodcestovali s ním na turné po kanáloch a stokách.

Po zvládnutí tejto kritickej situácie sa náš stav destabilizoval. Pani Matilda vytiahla prvú žltú kartu (podľa mňa to kľudne mohlo byť aj na červenú) a bratovi pohrozila vyhostením zo svojho príbytku, čiže tým naznačila, aby držal hubu za každých okolností a hlavne vtedy, ak ju bude mať plnú zvratkov. My s bratrancom sme dostali verbálne pokarhanie a čo je horšie, aj ďalší, priam existenčný návrh opäť si pochutnať na vyššie prekliatych koláčikoch (odmietnutie znamenalo rozlúčiť sa s bohatou odmenou, ktorá na nás nepochybne čakala), čo bol iba jeden z desiatky príkladov jej čierneho humoru.

Pri prežúvaní štrkovitých cukroviniek sa rýchlo zabudlo na predchádzajúci hektický cyklus a aj vďaka nim sme si postupne boli, čím viac, tým bližší. Vrelé úsmevy a rajcujúce pohľady len prezrádzali jej (aj našu) chameleónsku prostatu. V tých momentoch, keď minúty prežívali svoju najväčšiu erekciu a mrle sa už začali pomaly zhlukovať do mojich najchúlostivejších miest, prišlo diskutadebilné vyslobodenie, čiže konverzácia alebo lepšie povedané séria vzájomných monológov.

Ako prvý som dal na pranier tému o ekonomickej situácii v našej krajine, so zameraním na problematiku detí predpubertálneho veku, s očakávaním, že sa druhá strana chytí. Lenže vtedy mi ešte nedošlo, prečo moja snaha zlyhala. Čo už, keď medzi nami a ňou nebola priepasť, ale priam Mariánska priekopa... Ona zas začala hovoriť o svojich zdravotných komplikáciách, špeciálne o blížiacom sa infarkte myokarde, ku ktorému sme pravdu povediac prispeli aj my svojou troškou do mlyna.

Neustále striedanie asynchrónnej verbálnej komunikácie ju vyprovokovalo k veľkému finále... Najprv sa postavila a siahla rukou do šuplíka. Odtiaľ vybrala modlitebnú knižku, v ktorej bolo zasunutých sto korún. Vytiahla ich a pred našimi kukadlami začala nimi drzo šermovať. Vraj má túto sumu pripravenú pre svojho vnuka. Samozrejme, že žiadneho nemala! No a pre nás nachystala niečo špeciálne... V tom momente sa odobrala do kumbálu, kde mala schované aj jej preslávené podpultové koláčiky. Chvíľu to vyzeralo ako keby tam zápasila s posledným štádiom rozpadu osobnosti, ale nejakým zázrakom sa schopila a vykľučkovala z tadiaľ s našou dlho očakávanou odmenou.

Pri analyzovaní a spracovávaní prvého dojmu z toku nového materiálu sme mali hamletovské pocity. O tom toku môžeme hovoriť rovno ako o vlne Tsunami. Úplne nás potopila a na pár minút sme prestali dokonca aj dýchať. Tento plot nášho snaženia uzavrel sen o úspešnom dobíjaní Mount Everestu. Ale nepredbiehajme dejovú líniu a radšej sa vráťme o krok späť. Prosím, stlačte na svojich prehrávačoch funkciu REPEAT! Ďakujem.

Takže pani Matilda vychádza z komory a my sme v očakávaní obracali očnými bulvami ako družstevník maštaľným hnojom. Hneď ako sa pred nami objavil tento výkvet, či lepšie povedané výkal tvorivej dielne nejakej stupídnej cukrárensko – pekárenskej spoločnosti, tak zorničky s celím zrakovým arzenálom to už nevydržali a zdrhli na lícne vačky. Posúďte však sami: Namiesto finančnej odmeny sme si mali medzi sebou rozdeliť jednu napolitánku, ktorá bola hnedá ako H...., mäkká ako .O..., odpudzujúca ako ..V.., dlhá ako ...N. a široká ako ....O. a ešte v epicentre celej sústavy tohto produktu bol provokatívne umiestnený oriešok. A všetko toto v dráždivom, červenom obale! K úplnej dokonalosti k tomu chýbala iba býčia aréna a pokrik: „toro, toro“.

Nebudem detailnejšie rozoberať obrovské erupcie v našich krčných žilách, či môj bohatý, ale mlčaním týraný slovník antikomplimentov (tie som si patrične ventiloval typicky introvertno-epileptickým spôsobom, čiže nezrozumiteľným chrčaním a mrmlaním), ale radšej hneď prejdem k štádiu odovzdávania cien a imaginárnych pľuvancov.

Hneď po príchode zo špajze dotyčná osôbka odštartovala rečnícky prejav o vysokej kalorickej hodnote tohto výrobku a samozrejme aj o jeho skvelej chuti. V tom sa nečakane otvorili naše astrálne zmysly. Úplne nám to zostrilo vnímanie, čím hlavne čuchové bunky utrpeli šok. Prílev pachov a vôní ukážkovo deformoval každého nosný masív, čím sme aspoň konečne pochopili ako vznikali z vrchov pahorky a doliny... Smrad narastal a môj vdychový orgán sa začal špirálovito vrtieť. Dospel až do takého štádia, že keby som si dal do neho nejaký šróbik, tak v pohode môžem fungovať ako skrutkovač. V tej chvíli človek zistí, že hypersenzitívna osoba to nemá v dnešnom svete vôbec ľahké (hlavne „vo vile“ u slečny Matildy), čo potvrdzovali aj naše fatamorgány. Najprv sme spozorovali biele myšky pobehovať po podlahe, potom dajakú kozu (pardon, to bola asi naša hostiteľka) a zrazu vidíme ako sa pri našej igelitke zvíja malý had (ja som ho odhadoval na slepúcha). Keďže táto predstava vypadala až moc reálne, tak nám to nedalo a skúsili sme bližšie zistiť, čo je ten týpek zač. Bratranec použil ručný dešifrovací systém a dospel k prekvapivému rozuzleniu: nebol to obávaný plaz, ale iba produkt kocúrovej veľkej potreby. Škoda len, že sa nám nevyšpinil priamo do tašky, lepšie by to vystihovalo situáciu, čo sme si od dotyčnej dámy odnášali domov.

Keď vyšla na povrch skutočná príčina našich domnelých paranormálnych schopností, zostali sme poriadne otrasený. Hlboké mystické zážitky sa museli odložiť až na obdobie bongové. A aby toho ešte nebolo dosť, aj gauč – exhibicionista predviedol svoje vrcholné číslo: po našom dosadnutí nám odhalil aj svoju poslednú strunu! Hneď sme sa radšej postavili (veď kto by chcel riskovať, že ho gauč znásilní, no nie???). Ale aj takto stojacich nás pani domu odmietla ukojiť a nedala nám nič, po čom naše srdce pišťalo. Myslím si, že práve v ten deň som počul prvýkrát brata i bratranca prirovnávať niektorých ľudí k pohlavným orgánom. A tento krásny zvyk im zostal až doteraz.

Potom sa zbehlo všetko veľmi rýchlo. Z rúk sme jej vytrhli tisíckrát prekliatu cukrovinku a v tej chvíli sa naša hmota (aj s mentálnymi a emocionálnymi časticami) okamžite teleportovala až ďaleko, ďaleko za hranice dosahu jej osídlia. Aj keď sme do rodného bydliska dorazili ako svorka sfetovaných beduínov, aj tak nám nebolo ľúto ničoho, čo sme počas expedície prežili.

Neskoršie sa zišla rada starších a začala šnekovito dumať nad budúcnosťou tohto nepodareného exkrementu. Jednohlasne bola odhlasovaná postupná deštrukciu objektu s jeho verejným zosmiešneným. Preto sa dlho neotáľalo a čo najgepardejšie sme sa presunuli do stredu cesty, kde mal na nás každý okoloidúci dobrý výhľad. Po hecujúcich pokrikoch sa položila na zem napolitánka, stiahli sa trenky a pod kontrolou nechápavého publika sme ju rituálne zneškodnili. Keď zbadali tento akt vrabce, zostali tak pohoršené, že dlhé týždne do nej ani len neďobli.

A aké je vlastne záverečné ponaučenie? No predsa, nemajte veľké oči, ak ste Eskimák!!! Ale to je už odo mňa naozaj všetko. Doskávenia a pre nás gurmánov: dozvodkovania. Prajem skoré bééééé.


napísanísané:: 15.5.2005

prečítalo:: 1379 ludí