k6.sk - literárny server

Anjel, vrabce a plechovkové pivo

Na okraji diaľnice, pri búdke s pohotovostným telefónom, sedel anjel.
Mal špinavú košeľu a natrhnuté krídlo.
Vo vlasoch mu čvirikali vrabce, stavajúc si nové hniezdo priamo v jeho kučerách.
„Ako dlho tu už takto sedíš?“, spýtala som sa ho nedbalo a prisadla si k nemu na zbytky trávy.
„Neviem.. My anjeli nepočítame čas tak, ako vy ľudia. Pre nás tento pojem nemá cenu.“
„Ale musíš vedieť aspoň približne, ako dlho.“, nedala som si pokoj a dobiedzala som.
„100 758... 100 759... 100 760.. – nedá sa to povedať, koľko. Príliš rýchle...“
„Čo je príliš rýchle?“, nechápavo som sa naň pozrela.
„Autá. Od kedy tu sedím, prebehlo okolo mňa presne 100 765 aút. A je ich stále viac.. Nestíham už ani rátať. Prečo žijete tak rýchlo?“
„Asi preto, že my si čas ceníme.“, odpovedala som bez uváženia a ľahla si na zem, žujúc steblo trávy.
„Neceníte si ho.. Práve o to ide. Žijete tak rýchlo, že si ani neuvedomujete, že si ho nevážite. Mrháte ním na hodiny a hodiny.“
„Nechápem. Ako to myslíš? Vysvetli mi to...“
„V škole pre anjelov nás učili, že všetok čas, ktorý nevenujeme druhým, je stratený... premrhaný úplne zbytočne. Neznamená to však to, že sa nemáme venovať aj sebe.. Naopak, musíme mať čas aj pre seba, ale využiť ho treba tak, aby sme nazberali do duše čo najviac krásy a radosti na obdarúvavanie a pomoc iným..“
„Tak prečo tu teraz sedíš a nepomáhaš? Každý vie filozofovať..“
„Ale veď pomáham, ty nechápavá dudroška.“, ohradil sa nežným úsmevom a brnkol mi prstom po nose. „Tieto vrabce tu žijú už niekoľko rokov. Každý deň si stavajú nové hniezdo, lebo to staré im zhodia rýchle autá a nevšímaví vodiči. Keď som nedávno tadeto letel, zlomil som si krídlo a nemohol som odletieť. V duchu som nadával na to, čo sa mi stalo.. Začal som fajčiť a piť, až kým som si neuvedomil, že to zlé, čo sa stalo mne, prinieslo niečo dobré pre tých druhých – hoci len pre vrabčiu rodinku. Aspoň si majú kde postaviť nové hniezdo, ktoré čosi vydrží.“, dohovoril anjel a stíchol.
Trocha som sa zahanbila, posadila sa a zašepkala: „Zbehnem na benzínku.. Nedáš si kávu?“
„Ďakujem, si milá, ale radšej si dám plechovkové pivo, ak ťa môžem poprosiť. Od kedy som uviazol tu na zemi, naučil som sa, že netreba odsudzovať všetky ľudské slabosti... Niektoré, ako napríklad pitie dobrého piva, sú úplným zázrakom. Normálne by som to zaviedol aj u nás v nebi.... ale asi by mi to neprešlo.“, zaškeril sa potmehúdsky a šibalsky sa pohladkal po bruchu. „Začalo by nám opúchať a už by sme nelietali s takou ľahkosťou...“
„Dobre, tak si dáme obaja po jednom pive a potom pôjdem. O chvíľu som späť.“,
Postavila som sa zo zeme, oprášila si zadok a zamierila k starej benzínke.
‚Piť pivo s anjelom – hmmmmm, to sa nekoná každý deň‘, prebleslo mi mysľou a pridala som do kroku...... čas si treba vážiť.