Obchod
autor:: ragun
rubrika:: poviedky
Bola to taká nádherná, rozprávkovo zasnežená a romantická noc ktorá zloží na kolená aj kdejakého drsoňa. Les sa kúpal v mesačnom svite a bol až gýčovo vytrblietaný. Konáre stromov si ševelili svoju tajomnú pieseň a v dialke akoby zneli rolničky. Vzduch bol plný riedučko rozptýlených obrovských snehových vločiek. Vyzerali ako malé obláčiky a padali pomaly pomalinky až sa zdalo že sa kôli tej nádhere spomalil čas. Mal som pocit že každú chvíľu sa objavia na čistinke bájne, vznešené jednorožce. Je úžasné môcť sa podeliť o takéto výnimočné momenty s človekom srdcu blízkym. Táto chvíľa pôsobila tak krehko že som sa ani neodvážil vziať Kristínku za ruku aby som neporušil to vzácne a zranitelné čaro.
Kristínka je zlatučké dievča, taká čisá a prostá duša s malým pehatým noštekom, tenkými nôžkami a šibalskými očami. Nastavovala tvár snehu a chytala na jazyk snehové vločky. Keď chytila jednu takú obzvlášť veľkú, otočila sa ku mne a dosť podráždene zavrčala
„Do pi.e, už mi odmŕzaju prsty na nohách. Tvrdneme tu vyše hodiny, kde je ten skurv...ý traktor? Dávno tu mal byť, určite sa na nás vysrali a niekde slopú svine“ sipela a začala kopať do auta pokojne odpočívajúceho v hlbokom záveji asi tri metre od cesty. Chcel som ju upozorniť že zničí lak na tatovej audine aj svoje drahé čižmičky z Milána ale uvážil som že bude lepšie keď budem čušať.
„Ty tiež len čušíš, čo si ty za tĺka !?“ vyštekla.
Ľudia reagujú v kritických situáciach niekedy skratovo tak ju chlácholím,
„Kristi, nerob paniku, traktor je tu hneď, vytiahne nás a o chvíľu sme pri ostatných na chate. ... a nepripúšťaj si to tak, to sa môže stať každému že vyletí z cesty na úplne rovnom rovnučkom úseku“ naplul som trošku na rozpálenú platničku. Po tých slovách sa cítila ako dobre zatrasená plastová fľaša plná burčiaku.
„Ttty debil, to nebol rovný úsek. A keby si bol riadny chlap ako ostatni tak by si to auto dávno vytiahol. Monika už určite púšťa video z letnej dovolenky a rozpráva veselé zážitky a my to zas nebudeme počuť “
Mal som to prostoreké dievča svojím spôsobom rád ale v tej chvíli sa mi ani neviem prečo zazdalo, že by mi možno zas až tak veľmi nechýbala.
V dialke sa objavili konečne svetlá, nanešťastie, rýcho sme zistili že nepatria spásonosnému traktoru. Bol to taký starý, klasický, schátravený cigánsky fiat. Tlačilo sa v ňom zo sedem pravých tatranských rómov v družnej nálade a reku či netreba pomôcť.
„Nie chlapci, vďaka, ste fayn ale všetko je v poho, vychutnávame si večer... aj keď...“ napadla ma kacírska ale oslobodzujúca myšlienka,
„Túto nechcete?“ ukázal som na Kristi. „Predám vám ju, dáte ju vajdovi pod stromček. Je trochu vychudnutá ale veď vy ju vykŕmite. Môže prať, variť, umývať riad a snáď ju aj na iné využijete.“
Chvíľu sa radili a potom najstarší, ten čo šoféroval hovorí,
„ A čo chceš za ňu? Peniaze nemáme, my sme chudobní cigáni“.
„A čo máte?“
„Klobásy. Psie, dobré sú, dedo robil. Teraz sme boli pre ne.“
V podstate mi bolo jedno čo dajú, potreboval som len naplniť formálnu stránku obchodu. Kristínka doširoka rozďavila jej sladkú, malinovú pusinu s polcentimetrovou vrstvou labela a čumela ako loďka na blížiace sa tornádo. Nechcelo sa jej veriť že môžem tak stupídne žartovať, no kým si uvedomila že je to rally business sedela v aute a uháňala za svojou novou budúcnosťou. Ostal som sám s piatimi kilami psích klobás v ruke. Nakoniec sa ukázalo že to nebol zas tak najhorší obchod. Solárková Monika sa nimi napratala akoby ešte nikdy nejedla klobásu a jej Brunko si tiež riadne doprial. Veď také v bankovej kantíne nedostane. Ani traktorista neohŕdol, aj ďeťom zobral.
A Kristínka? Tá sa rýchlo domestifikovala a prispôsobila novému životu. V rómskej komunite našla vnútorný pokoj a harmóniu. Chodila v teplákoch a milánskych čižmičkách, pomáhala v domácnosti, učila deti čítať a písať, tancovať pravé petržalské techno, listovať v reklamných katalógoch ktoré priniesol Karol z Popradu a občas ich kŕmila lečom ktoré sa naučila variť. O nejaký čas sa vydala za vajdovho nevlastného syna a o 9 mesiacov na to začala študovať na univerzite dejiny rómskej kultúry. V súčasnosti je spoločensky aktívna, píše rozprávky v rómskom jazyku a má štatút členky UNICEF v sekcii pre kultúru menšinových etník. .
Keď som v júli prechádzal cez Veľký slavkov, videl som na chodníku krásne blonďavé cigánčence, dvojičky. Celá Kristínka. A možno sa mi to iba zazdalo, no v každom prípade, bol som na seba patrične hrdý.
Kristínka je zlatučké dievča, taká čisá a prostá duša s malým pehatým noštekom, tenkými nôžkami a šibalskými očami. Nastavovala tvár snehu a chytala na jazyk snehové vločky. Keď chytila jednu takú obzvlášť veľkú, otočila sa ku mne a dosť podráždene zavrčala
„Do pi.e, už mi odmŕzaju prsty na nohách. Tvrdneme tu vyše hodiny, kde je ten skurv...ý traktor? Dávno tu mal byť, určite sa na nás vysrali a niekde slopú svine“ sipela a začala kopať do auta pokojne odpočívajúceho v hlbokom záveji asi tri metre od cesty. Chcel som ju upozorniť že zničí lak na tatovej audine aj svoje drahé čižmičky z Milána ale uvážil som že bude lepšie keď budem čušať.
„Ty tiež len čušíš, čo si ty za tĺka !?“ vyštekla.
Ľudia reagujú v kritických situáciach niekedy skratovo tak ju chlácholím,
„Kristi, nerob paniku, traktor je tu hneď, vytiahne nás a o chvíľu sme pri ostatných na chate. ... a nepripúšťaj si to tak, to sa môže stať každému že vyletí z cesty na úplne rovnom rovnučkom úseku“ naplul som trošku na rozpálenú platničku. Po tých slovách sa cítila ako dobre zatrasená plastová fľaša plná burčiaku.
„Ttty debil, to nebol rovný úsek. A keby si bol riadny chlap ako ostatni tak by si to auto dávno vytiahol. Monika už určite púšťa video z letnej dovolenky a rozpráva veselé zážitky a my to zas nebudeme počuť “
Mal som to prostoreké dievča svojím spôsobom rád ale v tej chvíli sa mi ani neviem prečo zazdalo, že by mi možno zas až tak veľmi nechýbala.
V dialke sa objavili konečne svetlá, nanešťastie, rýcho sme zistili že nepatria spásonosnému traktoru. Bol to taký starý, klasický, schátravený cigánsky fiat. Tlačilo sa v ňom zo sedem pravých tatranských rómov v družnej nálade a reku či netreba pomôcť.
„Nie chlapci, vďaka, ste fayn ale všetko je v poho, vychutnávame si večer... aj keď...“ napadla ma kacírska ale oslobodzujúca myšlienka,
„Túto nechcete?“ ukázal som na Kristi. „Predám vám ju, dáte ju vajdovi pod stromček. Je trochu vychudnutá ale veď vy ju vykŕmite. Môže prať, variť, umývať riad a snáď ju aj na iné využijete.“
Chvíľu sa radili a potom najstarší, ten čo šoféroval hovorí,
„ A čo chceš za ňu? Peniaze nemáme, my sme chudobní cigáni“.
„A čo máte?“
„Klobásy. Psie, dobré sú, dedo robil. Teraz sme boli pre ne.“
V podstate mi bolo jedno čo dajú, potreboval som len naplniť formálnu stránku obchodu. Kristínka doširoka rozďavila jej sladkú, malinovú pusinu s polcentimetrovou vrstvou labela a čumela ako loďka na blížiace sa tornádo. Nechcelo sa jej veriť že môžem tak stupídne žartovať, no kým si uvedomila že je to rally business sedela v aute a uháňala za svojou novou budúcnosťou. Ostal som sám s piatimi kilami psích klobás v ruke. Nakoniec sa ukázalo že to nebol zas tak najhorší obchod. Solárková Monika sa nimi napratala akoby ešte nikdy nejedla klobásu a jej Brunko si tiež riadne doprial. Veď také v bankovej kantíne nedostane. Ani traktorista neohŕdol, aj ďeťom zobral.
A Kristínka? Tá sa rýchlo domestifikovala a prispôsobila novému životu. V rómskej komunite našla vnútorný pokoj a harmóniu. Chodila v teplákoch a milánskych čižmičkách, pomáhala v domácnosti, učila deti čítať a písať, tancovať pravé petržalské techno, listovať v reklamných katalógoch ktoré priniesol Karol z Popradu a občas ich kŕmila lečom ktoré sa naučila variť. O nejaký čas sa vydala za vajdovho nevlastného syna a o 9 mesiacov na to začala študovať na univerzite dejiny rómskej kultúry. V súčasnosti je spoločensky aktívna, píše rozprávky v rómskom jazyku a má štatút členky UNICEF v sekcii pre kultúru menšinových etník. .
Keď som v júli prechádzal cez Veľký slavkov, videl som na chodníku krásne blonďavé cigánčence, dvojičky. Celá Kristínka. A možno sa mi to iba zazdalo, no v každom prípade, bol som na seba patrične hrdý.
napísanísané:: 19.1.2006
prečítalo:: 1823 ludí