Prenasledovateľka
autor:: Michal Abaffy
rubrika:: poviedky
- Nemám čas, - hovorím jej, ale vôbec ma pritom neregistruje.
Chodí za mnou už od môjho narodenia, stále a všade ma prenasleduje. Je pri mne, keď spím, keď sa prezliekam, keď jem, keď čítam, keď som na záchode a v kúpelni, keď som na rande. Jednoducho všade. Neviem, či je to bytosť z mäsa a kostí alebo prelud. Zrejme ani jedno. Človekom nie je preto, lebo vôbec nestarne. Odkedy si ju pamätám, má podobu približne dvadsaťpäťročnej ženy a odvtedy sa za tridsať rokov vôbec nezmenila. Preludom nemôže byť preto, lebo ju vidia aj ostatní a všetci ma pre toto potrestanie neustále ľutujú. Trochu som si na svoj doprovod už stihol zvyknúť, ale úplne si naň nezvyknem do svojej smrti. Neviem, čo má v úmysle, keď stále chodí za mnou. Možno ju niekto preklial a stanovil jej to za povinnosť a možno ju len ohromne baví ma v jednom kuse otravovať. Snáď najhoršie je, že reční takmer bez prestania a ja sa nedokážem na nič plne sústrediť. Niekedy mi rozpráva príbehy a nepamätám sa, že by dva razy povedala ten istý. Inokedy sa ma pýta otázky, najčastejšie typu: „Čo si myslíš o ... ?“ a keď jej na ňu náhodou odpoviem, nasleduje otázka: „Prečo?“ Väčšinou jej ale neodpoviem. Sčasti preto, že ma rozčuľuje a sčasti preto, lebo viem, že by mi hneď položila otázku „Prečo?“ A vôbec, snažím sa ju nevnímať. V takom prípade sa ma po chvíli zvykne pýtať: „Neotravujem ťa?“
Bez vlastného pričinenia som sa s ňou dostal do nezávideniahodnej situácie, z ktorej niet úniku. Čarodejnica po hodine neúspešných pokusoch zdivela a policajti to s prenasledovateľkou vzdali už po desiatich minútach. Ani zabiť sa nedá. Najprv som to prikázal môjmu priateľovi a pamätám sa, ako na to povedala: „Jéj, budem mŕtva. Čo si myslíš o tom, keby som bola mŕtva?“ Neodpovedal som jej a zúfalo som čakal, kedy ju môj priateľ zabije. Vystrelil na ňu z brokovnice a aj sa trafil, preletelo ňou aspoň desať malých brokov. No nič sa jej nestalo. Sám som sa ju pokúsil zabiť niekoľkokrát. Skúšal som to utopením, podrezaním, elektrinou a ďalšími spôsobmi, pričom ani jeden neuspel. Pokúsil som sa jej aj utiecť, bežal som najrýchlejšie, ako som vládal, ale ona ma bez problémov nasledovala a ešte mala i tú drzosť, že sa ma, dýchajúc úplne normálne, spýtala, prečo bežím. Prednedávnom som dospel k záveru, že sa jej nezbavím.
- Prečo nemáš čas? – pýta sa, prenasledujúc ma do kuchyne, kde sa chcem najesť.
Chodí za mnou už od môjho narodenia, stále a všade ma prenasleduje. Je pri mne, keď spím, keď sa prezliekam, keď jem, keď čítam, keď som na záchode a v kúpelni, keď som na rande. Jednoducho všade. Neviem, či je to bytosť z mäsa a kostí alebo prelud. Zrejme ani jedno. Človekom nie je preto, lebo vôbec nestarne. Odkedy si ju pamätám, má podobu približne dvadsaťpäťročnej ženy a odvtedy sa za tridsať rokov vôbec nezmenila. Preludom nemôže byť preto, lebo ju vidia aj ostatní a všetci ma pre toto potrestanie neustále ľutujú. Trochu som si na svoj doprovod už stihol zvyknúť, ale úplne si naň nezvyknem do svojej smrti. Neviem, čo má v úmysle, keď stále chodí za mnou. Možno ju niekto preklial a stanovil jej to za povinnosť a možno ju len ohromne baví ma v jednom kuse otravovať. Snáď najhoršie je, že reční takmer bez prestania a ja sa nedokážem na nič plne sústrediť. Niekedy mi rozpráva príbehy a nepamätám sa, že by dva razy povedala ten istý. Inokedy sa ma pýta otázky, najčastejšie typu: „Čo si myslíš o ... ?“ a keď jej na ňu náhodou odpoviem, nasleduje otázka: „Prečo?“ Väčšinou jej ale neodpoviem. Sčasti preto, že ma rozčuľuje a sčasti preto, lebo viem, že by mi hneď položila otázku „Prečo?“ A vôbec, snažím sa ju nevnímať. V takom prípade sa ma po chvíli zvykne pýtať: „Neotravujem ťa?“
Bez vlastného pričinenia som sa s ňou dostal do nezávideniahodnej situácie, z ktorej niet úniku. Čarodejnica po hodine neúspešných pokusoch zdivela a policajti to s prenasledovateľkou vzdali už po desiatich minútach. Ani zabiť sa nedá. Najprv som to prikázal môjmu priateľovi a pamätám sa, ako na to povedala: „Jéj, budem mŕtva. Čo si myslíš o tom, keby som bola mŕtva?“ Neodpovedal som jej a zúfalo som čakal, kedy ju môj priateľ zabije. Vystrelil na ňu z brokovnice a aj sa trafil, preletelo ňou aspoň desať malých brokov. No nič sa jej nestalo. Sám som sa ju pokúsil zabiť niekoľkokrát. Skúšal som to utopením, podrezaním, elektrinou a ďalšími spôsobmi, pričom ani jeden neuspel. Pokúsil som sa jej aj utiecť, bežal som najrýchlejšie, ako som vládal, ale ona ma bez problémov nasledovala a ešte mala i tú drzosť, že sa ma, dýchajúc úplne normálne, spýtala, prečo bežím. Prednedávnom som dospel k záveru, že sa jej nezbavím.
- Prečo nemáš čas? – pýta sa, prenasledujúc ma do kuchyne, kde sa chcem najesť.
napísanísané:: 28.1.2007
prečítalo:: 1288 ludí