Budúcnosť so spomienkami

autor:: janyr

rubrika:: poezia



Budúcnosť so spomienkami



Prišiel ten deň,
kedy sa naplnili tie sny
o vnúčatách , ktoré vijú
venčeky zo sedmokrások –
ponad ne som ťa niesol do spálne,
aby si im nepošliapala hlávky
na mieste, kde sa dávno nežúruje.

Stojí,
áno stoja tam
už umelecké diela doby ...

... kde sme sedávali
a tešili sa dvadsiatim korunám,
tí nezamestnaní Rómovia
odtiaľ odnášali kmene
možno storočných líp,
popod ktoré cválala
na horskom bicykli
posledná blondínka
nášho rodu z posledných
päťdesiat rokov

a generálova busta privrela oči ...

máme spoločné priezvisko
a ten po nás je takisto drzí
ako my kedysi.

Vyniesol
som ťa z kostola
aj keď ten biskup,
spočiatku namietal, že sa to nemá,
ale v mojom náručí
si bola najkrajšou nevestou
než sme splodili deti, ktoré
jedného dňa prišli s vnúčatami,
keďže tu nenašli dobre
platenú prácu.

Mlčal som
určite som nenašiel
synonyma radosti

... keď ako dieťa som vyslovil dedko,
čo znamenalo, že prišiel čas
v rebríčku hodnôt,
(dal mi jednu korunu na malú zmrzlinu)
a za to, že som im dal päť eurá
na zmrzlinu nemôžem,
toľko som našiel v peňaženke
z dvadsiateho storočia

spoločensky antikvariát ...

a spomenul som si
na naše miesto, tajnú chodbu z kaštieľa,
ktorý odkúpil nejaký herec s mikrochipom,
pretože mesto nemalo prostriedky
na jeho údržbu
(viete, že má tristošesťdesiatpäť okien?)
ten istý človek, čo dal vyrezať
tie lipy, zasypal ju,
aby sa predišlo zbytočným
právnych preťahom,
kvôli fotkám so ženami bez šiat,
od bezvýznamného paparazziho.

Hmm,
a teraz premýšľam,
akým slovesom mám pokračovať
než zaľahnem do postele
a zaspím
možno naveky.

A tak sedím,
a hľadím na sedmokrásku
z tvojho denníka,
ktorú si nechtiac prišliapla
tak si jej dala nádej
a ona prežila ostatné sestry,
ktoré skončili v zbernom koši kosačky.

Postavil,
nie, nepostavil som ťa zo slov,
doslova som sa na teba díval,
očami objímal

... tá minulosť
dala mat prítomnosti
na čiernobielej dlažbe verandy
ako vtedy pri zámockej vinárni,
keď mi horelo srdce
na našej lavičke
ktorú dnes by nik nenašiel

i poznali sme sa ...

pred toľkými slepcami,
som uložil tvoj úsmev
do pamäte telefónu,
ktorý deti už nepoznajú,
áno pred tým kostolom,
kde sedávali jezuiti a modlili sa,
aby Rákociho družina
nedošla k hradbám kláštora,
pri diaľnici na východe.

Už sa spontánne nerodí
ten najkrajší plán
detí, keď sa hrajú na rodičov
s bábikou v kočiari –
tak s nejakým softvérom.

Pamätáš?

Vieš,
neskôr som mal pocit,
že na všetkom záleží,

... i spomínam si na učiteľku,
(vnučka tvojej kamarátky)
keď hovorila o chodbe k Laborcu
popod námestie pričom nechápala
slovu komunisti,
čo pre istotu zasypali ju
ako čas muža z doby
bronzovej pri vykopávkach
starého sídliska pod Sokolejom –
a teraz isto viem,
že niečo podobné som vložil

na internet ...

už nemlátil som do gitary
punk rockový rif,
neskákal bezhlavo do naivít,
prestal som chlastať
a dodnes neviem,
koľko som ešte toho vypil, keď mi
riaditeľ školy pošepol do ucha
ódu na rakovinu pľúc
ten špak ma vtedy riadne popálil.

Nestihol som
mu ako žiak jeho školy
s modrým krížom na prsiach

... ani moja slovenčinárka
si nedala odpustiť
a neprišla na stretnutie svojej triedy
ani po pätnástich rokoch –
v predstave, že ja som v románe Peter
a ty Lucia miloval som ťa –
a padol na teba pilier
počas leteckého náletu
koaličných spojencov ...

zachrániť život,
zachraňoval som iných,
a čas teplých nocí trávil s tebou
medzi cvrčkami pod stromami do rána

a na koniec

asi skončím ako ty v kostole,
kde som dekanovi prorokoval, že raz
bude biskup a ním bol, kým žil.

Hľadím so zajtrajškom
do včerajška
a ty usmievaš ako tá
sedmokráska na titulku
nevydanej zbierke básní.

napísanísané:: 17.4.2007

prečítalo:: 1026 ludí