Poďakovanie

autor:: janyr

rubrika:: poezia



Raz v knižnici,
pretože som tam často nechodil
vznášalo sa nezvyčajné ticho.
Pracovníčka, ktorá vydávala knihy
chytala písmená očami –
nevšimla si ma.

Zastavil som sa
pri knihovničke,
z ktorej padali na zem
prázdne nábojnice, kusy hliny,
či delostrelecké granáty
(pri povojnovej literatúre)
na fronte svetových,
ale aj domácich spisovateľov.

Už ako dieťa
bol som kŕmený tými filmami
aj hrami na partizánov a Nemcov,
keď každý chcel byť Rus ...

... Rusi boli iní než Nemci
vravievala starká,
zobrali ľuďom všetko,
čo v komore našli
a mladé dievčatá sa ukrývali v sene,
vtedy nebola dobrá úroda –
na chvíľu sa odmlčala

a zbadal som ako jej zvlhli oči ...


ja tiež,
som nerád prehrával
ani na ulici, ktorú nám
znepríjemňovali tí viac pigmentovaní.

Kto za to mohol?

Vtedy
s pár guľami som sa
šiel vyliečiť k spisovateľom,
ktorí mali odvahu byť drzí –

... starký sa len pousmial,
keď som si na prázdniny priniesol
zopár románov z obdobia vojny,
ktorú som nesmel spomenúť,
určite nie slovo Dukla,
pre film, po ktorom onemel na pár hodín

„chlapče nevieš, čo je vojna ...“

čas,
priestor pre otvorené
myšlienky, túžby, či spomienky.

Tá štvrtá
bola ešte horúca
ako káva, ktorá dráždila
čuchové poháriky
až zo skladu s knihami –
práve ju ktosi vrátil.

Český Shakespeare
pod hviezdnou oblohou
označkoval nežnú polovičku
Dávidovou hviezdou
a pokračoval v uliciach,

... ale áno, aj tu žili Židia –
spomínajú starí rodičia,
jeden mal dom, kde je dnes
saleziánske centrum
najprv ho chytali Nemci
a potom komunisti

nikdy sa už nevrátil ...

hltal som
vetu po vete s pocitom,
že sa vyhnú hliadke
na námestí.

Vydýchol som si
pri socialistickej žene,
ktorá premýšľala ako ďalej
s nemanželským dieťaťom
pod srdcom

... keď prišla do školy
všetci na ňu ukazovali prstom,
že neodolala čaru mladého kočovníka
a jeden mladý, pochabý blbec
nakreslil jej odkaz: štetec,
ktorý koloval po triede a ona plakala

nebola tehotná ...

ani ma vo sne nenapadlo,
že túto maturitnú otázku
si vytiahnem.

Skúšajúca profesorka
ma žmýkala až ku kosti,
aby po skúške sa nemusela brániť
pred všetkými krikom.
Ja viem, jednotka
jej nechcela vyjsť z úst,
v mojom prípade.


Komu mám poďakovať,
za bojovú stratégiu čítaného slova?




Ďakujem.



napísanísané:: 27.4.2007

prečítalo:: 1132 ludí