k6.sk - literárny server

Na lodi citov lietam v odvrhnutí,
a skúšam sa vyzliecť z pachu cigariet
Rám okuliarov v spálni zabudnutý,
snaha prečítať pár rozmazaných viet.

Sietnice farieb bezmračného rána,
víno a bohéma presiaknutá dymom,
ľahké tóny hudby čo smrtkami hraná
necháva vyznieť svoju disharmóniu.

V hmle čo pláva šerom podradného baru,
nasávam bledou kožou vôňu temných más,
a keď cítim že moja vôľa stráca pevnosť tvaru,
tu prehovorí na mňa krásne zamatový hlas:

" Ubitý všednosťou prinízkych vášní
močíl si drzo pod okná lásky.
Krv ti kypí vínom a v srdci iskry
nútia ma vzbĺknuť plameňom.

Praveké pudy čo prežili veky
pod hrdzou ľudskosti Ti solia rany.
Štastie je choroba a strasti lieky,
Život len súmrak a zvoniace hrany.

Mačacie srdcia. No čo sa stane
keď 7 životov vyčerpáš márne?
Vrak z duše hérosa spravili slasti.
Na ceste životom si blúdiaci navždy
a duša Ti nenájde kľud.

Svet nad naším nebom,
ten plný je lodí
čo stroskotali pri cestách víchrom.
Buď odpustené Tebe,
kto bahnom sa brodíš,
nech nájdeš pokoja v tom svete lichom."

... ráno...

V tieni kráľov hľadám ochranu pred vlastnou pýchou.
Prázdne mesto, svetlá a bublajúci koktejl rás,
na deravej gondole brodím sa priesvitným tichom,
pod prístreškom svojej vlhkej samoty skladám čas.

Duch bledých lucerien bdie plytkým spánkom,
a ja s náručím plným matných čiernych mrakov
natieram svoje telo transparentným lakom.

Život plný paradoxov - osudu viac niet.
Ulice plné zamračených chodcov,
ich ústa plné nesúvislých viet.

V lakonicky tichom vetre šeptá ranná hmla moje requiem,
a ja zisťujem že už nežijem,
no napriek tomu som.
No už viac ničím iným, než len
nahnívajúcim spiacim divákom.