Posledne 2 mesiace mojho zivota...

autor:: David

rubrika:: psycho

Ležím na posteli zabalený v nespočte diek a zakrytý množstvom perín. Napriek tomu, že v rohu miestnosti blčí v krbe plameň, sa trasiem od zimy. Otváram najprv jedno oko, potom druhé, a pomaly sa rozpamätávam na to, kde vlastne som a čo tu robím. Ovláda ma nesmierny pocit úzkosti napriek tomu, že poloha chaty, ktorá je mojim domovom už asi mesiac, by sama o sebe nebola dôvodom cítiť sa osamelo.
Zdvíham hlavu a rozhliadam sa novôkol. Váhavo prechádzam pohľadom po kôpkach prázdnych fliaš, po kilogramoch cigaretových ohorkov, po prázdnych škatuľkách na filmy a vzduchotesných sáčkoch. Vidiac toto všetko začínam rozmýšľat, či som spravil dobre keď som sa rozhodol zarobiť si peniaze „brigádou“ pre istú renomovanú psychologickú fakultu zahraničnej univerzity. Som laboratórna myš sledovaná 24 hodín denne. Ale, keď už nič iné, tak aspoň dobre platená.
Rozhodol som sa so svojou izoláciou niečo spraviť a tak volám priateľke. Uplakaným, viac sklamaným ako nahnevaným hlasom mi oznámila, že ma už nechce a nemôže vidieť. Už nikdy. To ju prejde. Pomyslel som si. Netuším, čo sa stalo. Veď keď som odchádzal, bolo všetko v najlepšom poriadku.
Návštevu prisľúbil jedine môj najlepší priateľ. Dochvíľny, sympatický, rozvážny chalan so zdravým úsudkom. Dochvíľnosť sa potvrdila. Presne v dohodnutý čas sa dvere bez akéhokoľvek varovania, či aspoň zaklopania, rozleteli, a on vpochodoval dnu. Na tvári mi pristála kytica, a svojou obdivuhodnou kinetickou energiou mi promptne spôsobila sčervenanie kože. Bola to kytica žltých chryzantém. Presne takých, aké každý rok na dušičky pokrývajú hroby... „Zdochni! Bude z teba pekná mŕtvola!“zaručal a mojej nechápavo sa tváriacemu ľavému oku adresoval neprehliadnuteľnź pľuvanec.
Dvere sa zabuchli a opäť som ostal sám. V tom momente som prestal túžiť po akejkoľvek ľudskej spoločnosti a uzavrel som sa do seba. Vraj „pekná mŕtvola“, povzdychol som si a z očí mi vyhŕkli slzy. Čoskoro som zaspal a myseľ mi ovládlo snenie.
Videl som kostol. Hľadel som na zhromaždených ľudí z miesta, kde stáva socha čierneho anjela so zlomeným krídlom. Pozrel som sa lepšie a začal som rozoznávať tváre. Medzi lavicami stáli ľudia ktorých som poznal, no nikdy k nim nemal nijak zvlášť blízko. Zarazilo ma, keď som zbadal seba stojaceho v prvom rade oblečeného v tmavom kabáte a s krásnou, v tmavosivej koži viazanou, modlitebnou knižkou v rukách. Všetci plakali, len moje druhé ja hľadelo na výjav pred oltárom s kamennou tvárou. Podľa slov služobníka Božieho zosnulý padol za obeť psychologickému výskumu a obetoval sa v záujme vedy. Prišiel taktiež dekan univerzity, ktorá si ma najala na pokus. Povedal, že keby som mal možnosť dozvedieť sa, aký prínos mala pre vedu moja obeta, obetoval by som sa znova. Klamár. Nevie aké to bolo... Byť bielou myšou zavretou v škatuľke ležiacej na diaľnici, tak v tretine jazdného pruhu.
Pán farár zaklapol veko truhly a mne sa zatmelo pred očami. Cítil som, ako sa z niky vedľa chóru rútim do neznámeho priestoru. Keď som konečne zastal, otvoril som oči. Nevidel som nič, len po nádychu som zacítil pach dreva a laku. Truhla....prebleslo mi hlavou.
Ako bez zmyslov som začal búšiť do teplého dreva a metať sa, zúfalo sa snažiac vyslobodiť. Túžil som sa ešte raz nadýchnuť čistého vzduchu, a ešte raz uvidieť denné svetlo. Začul som hlasy. Dobre miereným úderom pravého kolena sa mi podarilo vylomiť bočnú stenu môjho väzenia. Ocitol som sa na zemi. Najprv som bol oslepený, ale pomaly som si začal zvykať na denné svetlo. Z hmly sa pomaly začali vynárať tváre kamarátov zhrozene hľadiacich zhora na moje vyčíňanie. „Aj vy ste mŕtvi?“vydralo sa mi z hrdla, viac zúfalo ako zdesene, no nečakal som na odpoveď. Moju pozornosť upútala stena miestnosti, na ktorej stálo: EC-911 Amsterdam-Moskau – sleeping carriage. Zbohom univerzum, vraciam sa na Zem.

napísanísané:: 22.1.2004

prečítalo:: 747 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk