k6.sk - literárny server

Moja sínusoida je v záporných hodnotách už asi mesiac. Vraj to raz prejde. Hovno! Aj keď sa posúva smerom nahor, tak pri dosiahnutí určitého bodu začne klesať. Človek je šťastný a spokojný len na chvíľu. Čo by som za ňu teraz dala... Snáď všetko. Vlastne, ja už nemám nič. Ani to najmenšie vnútorné presvedčenie. Tobôž nie vieru či naivitu. Jednoducho nič. Mám pocit, že stále padám. Kde je dno?


-„Tak to potom dobre zakrývaš,“ usmial sa.
-„Hej, veď každý je herec,“ povedala som.
-„Neboj, ono to raz prejde.“
-„To neviem. Ale pri tebe vidím nádej, že sa to zlepší.“ Ó, bože! Zasa klamem.
-„To som rád. Nato som tu.“ Objal ma.


Nie. Nie je tu nato. Nie je tu aby ma vyťahoval z vlastných sračiek. Ale ak tomu bude veriť...Ak tomu začnem veriť ja...

Prešli tri dni. Ešte tomu neverím.
Zase tie stavy. To nekonečno smerom ku dnu. Dosť! Prosím! Tá bolesť...Náš ďalší spoločný večer. Vypadni už! Chcem svetlo! Ničíš ma! Nevládzem plakať, nevládzem trpieť.
Kde má bolesť dno? Na mojom dne? Ak áno, tak už prekračuje hranicu.



-„Budeš v pohode?“
-„Jasné. Len ma drž.“ Ale dokedy?!


Sedím v prítmí lampy. Je koniec. Píšem mu správu: „Ak odidem, zhasnem svetlo.“ Mal tú frázu rád, len obmenenú. Sused a okno naproti. Žiletky. Krv. Bolo to úžasné... Konečne odchádza. A ja s ňou...

Vtedy ma videl. Prišiel, keď som odchádzala. Prečo to urobil?! Teraz mu bude patriť môj život?
Chcem spať. Nevládzem...