My name is Linda
autor:: zuzana
rubrika:: poviedky
Ok, nastal čas rozbiť niektoré tabu. Volám sa Linda. To je pravda - je to fakt. Ďalším faktom je, že nie som šťastná. Nie som ani: vtipná. Užitočná. Priateľská. Inteligentná. Sympatická. Fakt číslo tri: nie je to v poriadku. Čo? Nič. Pretože ja už nechcem. Čo? Totiž: nič. (Bodka. Koniec odseku.)
***
Volám sa Linda a s životom som sa nikdy celkom nevyrovnala. Zaujímalo by ma, kde sa stala chyba. (Vlastne nie. Tuším by ma to ani nezaujímalo.) Mám dvoch rodičov a niekoľko priateľov. Mám aj chlapca - to je chlapec, ktorý ma chce. Moji priatelia sú ľudia, ktorí ma majú úprimne radi a chcú so mnou tráviť svoj čas. (A to je zvláštne, nie? Veď čas má každý len jeden.) Poznám mnohých ľudí a väčšiny z nich sa strašne bojím. To je dôvod, prečo chcem, aby ma mali radi. Snažím sa to zabezpečiť tak, že: som k nim milá (to znamená, že sa usmievam, prikyvujem, smejem sa a prejavujem úprimný záujem o ich blaho), dávam, požičiavam a robím pre nich rôzne veci a rozprávam - keď mám pocit, že je vhodná chvíľa - im o sebe rôzne zaujímavé a zábavné príbehy. Snažím sa pôsobiť obdivuhodne, krásne a veselo. Podľa možnosti dokonca hrdinsky.
Viete čo? Je to všetko nahovno. Ľudia ma aj tak nemajú radi. Niektorí ku mne cítia súcit. Alebo im pripadám smiešna. Alebo hlúpa. Trápna - áno, to prevažuje. Som trápna. Ľudia sa so mnou cítia trápne.
Ale inak nie som zlý človek.
***
Raz som sa spýtala jednej mojej priateľky, v akom historickom období si ma predstavuje. Odpovedala mi. Povedala:
"Sparta."
"Prečo Sparta?"
"Neviem." mojej priateľke sa o tom nechcelo hovoriť. Bolo jej to jedno, liezlo jej to na nervy. Trvala som na tom - nútila som ju do konverzácie. Začala som s ňou, pretože ma napadlo, že by sa mi páčilo žiť v starovekej Číne. Alebo niekedy v praveku. Vynájsť koleso alebo písmo alebo porcelán. Tá myšlienka sa mi páčila - bola milá, vtipná a originálna. Preto som o nej každému hovorila. Chcela som, aby sa každý dozvedel, akú milú, vtipnú a originálnu vec som zase vymyslela.
"A čím by som bola?" pýtala som sa, blahosklonne - bola to jedna z chvíľ, keď som k svojej priateľke bola milá.
Na túto otázku vedela odpovedať hneď: "Vojakom."
To ma prekvapilo.
"A.. bola by som veliteľ... alebo radový vojak?"
Ach, ako ju milujem. Toto je pravda - fakt číslo štyri. Je to skutočná emócia - práve teraz si nevymýšľam. Zlatíčko, mám ju tak rada. Povedala na to:
"No, mala by si velenie, ktorého by si sa bála... a ešte by si mala pár desiatok podriadených, na ktorých by si sa potom vyvŕšila."
Prosím, nie. Povedzte, že to nie je pravda. Povedzte, že som v poriadku a funkčná. Nie som krutá, nie som bizarná, nie som trápna, nie som otravná. Pred nikým sa neváľam v prachu. Nikoho za zavretými dverami nebičujem.
Však nie?
***
Volám sa Linda. Je jedno, koľko mám rokov, pretože odkedy sa pamätám, som stále rovnaká.
Val, dievča, ktoré poznám, raz povedalo, že "Keď som bola malá.." je najkrajšia veta na svete. Ja mám tuším rada vetu: "Keď raz budem veľká.."
***
Keď som bola malá, moji rodičia mi púšťali kazetu s angličtinou pre deti.
"Lesson number one," hovoril mužský hlas, "- listen and repeat."
Potom sa ozval ženský hlas - veselý, vysoký, nadšený: "My name is Linda."
"Linda?" spýtal sa mužský hlas.
"Yes,", ženský hlas si bol celkom istý, "Linda."
Tú kazetu si pamätám najviac zo všetkého. To, a ešte pocit starých vrúbkovaných tapiet pod prstami. A pohľad na malé umierajúce šváby, ako po zásahu deratizéra trepocú nožičkami v zásuvke medzi ponožkami.
***
Keď raz budem veľká, tak: už nebudem klamať, lebo to všetko bude pravda. Budem strašne šikovná, zábavná, užitočná, múdra a obdivuhodná. Budú ma mať radi. A ja ich možno budem mať rada tiež. A nebudem sa ich báť.
***
Keď je niekde tma a vy máte tri roky, poviete, že je tam bubo. Bubo je strašný a keď máte tri roky, bojíte sa ho najviac zo všetkého. Ak nechcete jesť alebo spať alebo slušne zdraviť, vaša mama povie:
"Poslúchaj, lebo inak príde bubo."
A vy poslúchate.
Moja malá sesternica sa raz spýtala svojej mamy:
"Aha. Aha, tam je bubo," bola tam tma, "bojíš sa?". Mala vtedy tri roky, takže to povedala veľmi skomolene, ale všetci sme tomu rozumeli a zdalo sa nám to milé.
"Nie," odpovedala (veľmi jasne, lebo ona mala vtedy už 34 rokov) mama mojej sesternice, moja teta, ",ja som už veľká. Ja sa ničoho nebojím."
***
Robin je autista a má sedem rokov. Myslím, že ma nemá rád. Možno to nič neznamená, ale predsa len: hodil do mňa misku s nakrájaným banánom.
***
"Lesson number one: Listen and repeat." To samozrejme znamená: "Lekcia číslo jedna: Počúvaj a opakuj." Teraz to viem, a vedela som to aj, keď som bola malá. Moja mama po anglicky veľmi nevie - nedávno začala chodiť na kurz, aby si rozšírila vedomosti zo strednej školy. Ale už keď som bola malá a moja mama mala o anglickom jazyku len svoje stredoškolské vedomosti, stačilo to na to, aby mi vysvetlila, že "Lesson one: Listen and repeat." znamená: "Prvá lekcia. Počúvaj a opakuj.". Mala som problém: keď som bola malá, nerozumela som slovu "lekcia". (Mohla som sa niekoho spýtať, ale tuším som sa nikdy nespýtala.) Ani neviem, či som niekedy počúvala a opakovala. Asi áno. (Za každou vetou na páske bola chvíľu pauza, počas ktorej mal poslucháč - opakovať.) Nepamätám si, či mi moji rodičia niekedy púšťali aj ďalšie lekcie. Áno - samozrejme. Ale nepamätám sa na to.
***
My name is Linda. Linda?
Mám už sedemnásť rokov (aj keď je jedno, koľko mám rokov a odkedy sa pamätám, som stále
rovnaká) a stále som nezvládla ani prvú lekciu.
***
Keď raz budem veľká, chcela by som byť spisovateľom. Spisovatelia musia byť dobrí v: písaní. A v emóciách. (Emócie sú dôležité.)
Hovorí sa, že "Practice makes perfect." a to znamená, že aby bol človek byť v niečom dobrý, musí trénovať. Dá sa to povedať aj po slovensky - napríklad: "Učený nik z neba nespadol.". Alebo "Cvičenie robí majstra". A ešte: "Úspech, úspech sa skladá z desiatich percent talentu a deväťdesiatich percent tvrdej práce."
Každý deň: cvičím na gitare. A píšem. Mám niekoľko blokov a veľa, veľa pier a ceruziek. Okrem toho píšem na rôzne zdrapy, medzi riadky článkov v časopisoch (zbožňujem čítanie časopisov - aha, žeby emócia? ráta sa to?) a do počítača. Preto sa dá povedať, že pracujem tvrdo. Funguje to: mám čoraz úhľadnejšie písmo.
***
Mám nádej: keď človek nie je zlý, nakoniec príde do neba. V Biblii je napísané: "Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Fakt to tam je. Nevymýšľam si.)
V nebi: pri príchode človek dostane: veľké kreslo a veľkú šálku na čaj a kľúč od motelovej izby (s dreveným príveskom. Izba má číslo 21. Alebo možno ani nie.). Naozaj: nebo vyzerá úplne ako motelová izba. Človek tam má všetko: lodžiu a výhľad na nejakú ulicu, koberec, stolnú lampu, stoličku, televízor, okno, stôl, kúpeľňu, v ktorej sú: biele kachličky, záchod, sprchový kút oddelený závesom, biely plastový kôš na menštruačné vložky, ostrihané nechty a použité paličky do uší, umývadlo, obitú skrinku, ktorej dvierka sú vlastne zrkadlo a malé plastové vrecúška s umývacími prípravkami: šampónom a sprchovým gélom a malé mydielka. A všetko výrazne, cudzo vonia a na všetkom je vyrazené logo a nápis: NEBO. Ďalej tam človek má posteľ a prístelku, ktoré od seba odlíšite tak, že posteľ je väčšia. Na posteli je vankúš, plachta a prikrývka (v nebi nie je veľmi teplo, takže nepotrebujete paplón). Na prístelke je položený biely župan a dva biele uteráky (označené logom a nápisom NEBO). V skrini (máte aj skriňu) je ešte: vešiak, náhradné obliečky na vankúš a elektrický ohrievač.
A toto je dôležité (všetko je to dôležité): hneď po príchode si človek môže položiť kreslo vedľa stojanu na noviny a začať listovať. Nemusí čítať: vôbec nemusí čítať. Iba listuje: väčšinou začína zadnou stranou. A keď nájde nejaké slovo alebo skupinu slov, môže ho vystrihnúť a pripevniť na nástenku a uložiť do škatule od topánok. V nebi máte všetky noviny, ktoré kedy vyšli, ale keby ste náhodou chceli ďalšie, dá sa to zariadiť.
Ach, a ešte tam máte telefón. Môžete ho použiť, keď chcete zavolať na recepciu. Voláte tam, aby ste zistili, či je alebo nie je čas raňajok, obeda a večere. Pretože v nebi máte rozpis časov raňajok, obeda a večere, ale nemáte tam hodiny. Zavolali by ste tam aj vtedy, keby ste náhodou chceli nejaké ďalšie noviny.
Telefón nikdy nezvoní.
***
Som hlučná a otravná a nemusím kvôli tomu ani piť. Som dosť hlúpa. Pretože: nerozmýšľam. Pretože: viem, že keď niekedy chvíľu rozmýšľam, som potom vo veľkej depresii.
Preto som radšej hlučná a otravná. A piť môžem tiež, ale na tom nezáleží.
Blahoslavení chudobní duchom.
***
Volám sa Linda a s životom som sa nikdy celkom nevyrovnala. Zaujímalo by ma, kde sa stala chyba. (Vlastne nie. Tuším by ma to ani nezaujímalo.) Mám dvoch rodičov a niekoľko priateľov. Mám aj chlapca - to je chlapec, ktorý ma chce. Moji priatelia sú ľudia, ktorí ma majú úprimne radi a chcú so mnou tráviť svoj čas. (A to je zvláštne, nie? Veď čas má každý len jeden.) Poznám mnohých ľudí a väčšiny z nich sa strašne bojím. To je dôvod, prečo chcem, aby ma mali radi. Snažím sa to zabezpečiť tak, že: som k nim milá (to znamená, že sa usmievam, prikyvujem, smejem sa a prejavujem úprimný záujem o ich blaho), dávam, požičiavam a robím pre nich rôzne veci a rozprávam - keď mám pocit, že je vhodná chvíľa - im o sebe rôzne zaujímavé a zábavné príbehy. Snažím sa pôsobiť obdivuhodne, krásne a veselo. Podľa možnosti dokonca hrdinsky.
Viete čo? Je to všetko nahovno. Ľudia ma aj tak nemajú radi. Niektorí ku mne cítia súcit. Alebo im pripadám smiešna. Alebo hlúpa. Trápna - áno, to prevažuje. Som trápna. Ľudia sa so mnou cítia trápne.
Ale inak nie som zlý človek.
***
Raz som sa spýtala jednej mojej priateľky, v akom historickom období si ma predstavuje. Odpovedala mi. Povedala:
"Sparta."
"Prečo Sparta?"
"Neviem." mojej priateľke sa o tom nechcelo hovoriť. Bolo jej to jedno, liezlo jej to na nervy. Trvala som na tom - nútila som ju do konverzácie. Začala som s ňou, pretože ma napadlo, že by sa mi páčilo žiť v starovekej Číne. Alebo niekedy v praveku. Vynájsť koleso alebo písmo alebo porcelán. Tá myšlienka sa mi páčila - bola milá, vtipná a originálna. Preto som o nej každému hovorila. Chcela som, aby sa každý dozvedel, akú milú, vtipnú a originálnu vec som zase vymyslela.
"A čím by som bola?" pýtala som sa, blahosklonne - bola to jedna z chvíľ, keď som k svojej priateľke bola milá.
Na túto otázku vedela odpovedať hneď: "Vojakom."
To ma prekvapilo.
"A.. bola by som veliteľ... alebo radový vojak?"
Ach, ako ju milujem. Toto je pravda - fakt číslo štyri. Je to skutočná emócia - práve teraz si nevymýšľam. Zlatíčko, mám ju tak rada. Povedala na to:
"No, mala by si velenie, ktorého by si sa bála... a ešte by si mala pár desiatok podriadených, na ktorých by si sa potom vyvŕšila."
Prosím, nie. Povedzte, že to nie je pravda. Povedzte, že som v poriadku a funkčná. Nie som krutá, nie som bizarná, nie som trápna, nie som otravná. Pred nikým sa neváľam v prachu. Nikoho za zavretými dverami nebičujem.
Však nie?
***
Volám sa Linda. Je jedno, koľko mám rokov, pretože odkedy sa pamätám, som stále rovnaká.
Val, dievča, ktoré poznám, raz povedalo, že "Keď som bola malá.." je najkrajšia veta na svete. Ja mám tuším rada vetu: "Keď raz budem veľká.."
***
Keď som bola malá, moji rodičia mi púšťali kazetu s angličtinou pre deti.
"Lesson number one," hovoril mužský hlas, "- listen and repeat."
Potom sa ozval ženský hlas - veselý, vysoký, nadšený: "My name is Linda."
"Linda?" spýtal sa mužský hlas.
"Yes,", ženský hlas si bol celkom istý, "Linda."
Tú kazetu si pamätám najviac zo všetkého. To, a ešte pocit starých vrúbkovaných tapiet pod prstami. A pohľad na malé umierajúce šváby, ako po zásahu deratizéra trepocú nožičkami v zásuvke medzi ponožkami.
***
Keď raz budem veľká, tak: už nebudem klamať, lebo to všetko bude pravda. Budem strašne šikovná, zábavná, užitočná, múdra a obdivuhodná. Budú ma mať radi. A ja ich možno budem mať rada tiež. A nebudem sa ich báť.
***
Keď je niekde tma a vy máte tri roky, poviete, že je tam bubo. Bubo je strašný a keď máte tri roky, bojíte sa ho najviac zo všetkého. Ak nechcete jesť alebo spať alebo slušne zdraviť, vaša mama povie:
"Poslúchaj, lebo inak príde bubo."
A vy poslúchate.
Moja malá sesternica sa raz spýtala svojej mamy:
"Aha. Aha, tam je bubo," bola tam tma, "bojíš sa?". Mala vtedy tri roky, takže to povedala veľmi skomolene, ale všetci sme tomu rozumeli a zdalo sa nám to milé.
"Nie," odpovedala (veľmi jasne, lebo ona mala vtedy už 34 rokov) mama mojej sesternice, moja teta, ",ja som už veľká. Ja sa ničoho nebojím."
***
Robin je autista a má sedem rokov. Myslím, že ma nemá rád. Možno to nič neznamená, ale predsa len: hodil do mňa misku s nakrájaným banánom.
***
"Lesson number one: Listen and repeat." To samozrejme znamená: "Lekcia číslo jedna: Počúvaj a opakuj." Teraz to viem, a vedela som to aj, keď som bola malá. Moja mama po anglicky veľmi nevie - nedávno začala chodiť na kurz, aby si rozšírila vedomosti zo strednej školy. Ale už keď som bola malá a moja mama mala o anglickom jazyku len svoje stredoškolské vedomosti, stačilo to na to, aby mi vysvetlila, že "Lesson one: Listen and repeat." znamená: "Prvá lekcia. Počúvaj a opakuj.". Mala som problém: keď som bola malá, nerozumela som slovu "lekcia". (Mohla som sa niekoho spýtať, ale tuším som sa nikdy nespýtala.) Ani neviem, či som niekedy počúvala a opakovala. Asi áno. (Za každou vetou na páske bola chvíľu pauza, počas ktorej mal poslucháč - opakovať.) Nepamätám si, či mi moji rodičia niekedy púšťali aj ďalšie lekcie. Áno - samozrejme. Ale nepamätám sa na to.
***
My name is Linda. Linda?
Mám už sedemnásť rokov (aj keď je jedno, koľko mám rokov a odkedy sa pamätám, som stále
rovnaká) a stále som nezvládla ani prvú lekciu.
***
Keď raz budem veľká, chcela by som byť spisovateľom. Spisovatelia musia byť dobrí v: písaní. A v emóciách. (Emócie sú dôležité.)
Hovorí sa, že "Practice makes perfect." a to znamená, že aby bol človek byť v niečom dobrý, musí trénovať. Dá sa to povedať aj po slovensky - napríklad: "Učený nik z neba nespadol.". Alebo "Cvičenie robí majstra". A ešte: "Úspech, úspech sa skladá z desiatich percent talentu a deväťdesiatich percent tvrdej práce."
Každý deň: cvičím na gitare. A píšem. Mám niekoľko blokov a veľa, veľa pier a ceruziek. Okrem toho píšem na rôzne zdrapy, medzi riadky článkov v časopisoch (zbožňujem čítanie časopisov - aha, žeby emócia? ráta sa to?) a do počítača. Preto sa dá povedať, že pracujem tvrdo. Funguje to: mám čoraz úhľadnejšie písmo.
***
Mám nádej: keď človek nie je zlý, nakoniec príde do neba. V Biblii je napísané: "Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Fakt to tam je. Nevymýšľam si.)
V nebi: pri príchode človek dostane: veľké kreslo a veľkú šálku na čaj a kľúč od motelovej izby (s dreveným príveskom. Izba má číslo 21. Alebo možno ani nie.). Naozaj: nebo vyzerá úplne ako motelová izba. Človek tam má všetko: lodžiu a výhľad na nejakú ulicu, koberec, stolnú lampu, stoličku, televízor, okno, stôl, kúpeľňu, v ktorej sú: biele kachličky, záchod, sprchový kút oddelený závesom, biely plastový kôš na menštruačné vložky, ostrihané nechty a použité paličky do uší, umývadlo, obitú skrinku, ktorej dvierka sú vlastne zrkadlo a malé plastové vrecúška s umývacími prípravkami: šampónom a sprchovým gélom a malé mydielka. A všetko výrazne, cudzo vonia a na všetkom je vyrazené logo a nápis: NEBO. Ďalej tam človek má posteľ a prístelku, ktoré od seba odlíšite tak, že posteľ je väčšia. Na posteli je vankúš, plachta a prikrývka (v nebi nie je veľmi teplo, takže nepotrebujete paplón). Na prístelke je položený biely župan a dva biele uteráky (označené logom a nápisom NEBO). V skrini (máte aj skriňu) je ešte: vešiak, náhradné obliečky na vankúš a elektrický ohrievač.
A toto je dôležité (všetko je to dôležité): hneď po príchode si človek môže položiť kreslo vedľa stojanu na noviny a začať listovať. Nemusí čítať: vôbec nemusí čítať. Iba listuje: väčšinou začína zadnou stranou. A keď nájde nejaké slovo alebo skupinu slov, môže ho vystrihnúť a pripevniť na nástenku a uložiť do škatule od topánok. V nebi máte všetky noviny, ktoré kedy vyšli, ale keby ste náhodou chceli ďalšie, dá sa to zariadiť.
Ach, a ešte tam máte telefón. Môžete ho použiť, keď chcete zavolať na recepciu. Voláte tam, aby ste zistili, či je alebo nie je čas raňajok, obeda a večere. Pretože v nebi máte rozpis časov raňajok, obeda a večere, ale nemáte tam hodiny. Zavolali by ste tam aj vtedy, keby ste náhodou chceli nejaké ďalšie noviny.
Telefón nikdy nezvoní.
***
Som hlučná a otravná a nemusím kvôli tomu ani piť. Som dosť hlúpa. Pretože: nerozmýšľam. Pretože: viem, že keď niekedy chvíľu rozmýšľam, som potom vo veľkej depresii.
Preto som radšej hlučná a otravná. A piť môžem tiež, ale na tom nezáleží.
Blahoslavení chudobní duchom.
napísanísané:: 30.10.2007
prečítalo:: 1071 ludí