k6.sk - literárny server

Koža

O pár dní skončí už moje druhé funkčné obdobie a ja budem možno nútený odísť do dôchodku. Som prezident. Prvý medzi prvými. Nie každý sa môže stať prezidentom a cesta, ktorú musí človek absolvovať, aby sa ním nakoniec stal je náročná a často strastiplná, pretože je potrebné obetovať všetko.

Tá moja začala, keď som mal 15 rokov. Bol som príliš všímavým a až do toho dňa som bol presvedčený, že trpím duševnou poruchou. Od skorého veku som mával pričasto pocit, že ľudia v mojom okolí sa menia. Nielen správaním, ale aj výzorom, presvedčením a návykmi. Pripisoval som to najrôznejším okolnostiam a javom. Nahováral som si, že klamem sám seba, aby som mohol ospravedlniť svoj pohľad na svet.
Najviac zo všetkého som nenávidel rodinné obedy. Svojich príbuzných som videl vždy po dlhšej dobe a väčšinu z nich som už nespoznával. Ale iba jeden z toho množstva rodinných obedov sa stal najdôležitejším.
Starý otec mal narodeniny. Na základe pozorovania to bol už môj tretí starý otec, aj keď je dosť možné, že v čase mojej neprítomnosti sa ich na tom poste vystriedalo viacero.
Celá rodina sa stretla v obľúbenej reštaurácii, o ktorej kolovala legenda, že nás v nej pozná aj personál. Ten sa však podľa toho nikdy nesprával a na naše familiárne narážky reagoval s výnimkou tých čašníkov, ktorí sa zatiaľ nezmenili rozpačito. Zvykli sme však toto rozpačité správanie označovať ako bezprostredné.
Boli sme tam už skoro všetci. Úsmevy, pár bozkov a podaní rúk. Podľa tradície sa malo začať s gratuláciou, ale moja sesternica ešte nedorazila a tak sa muselo čakať. Objednávali sme si nápoje, keď môjmu bratovi zazvonil mobil – bola to sesternica, ktorá sa ospravedlnila za meškanie spôsobené dopravnou zápchou. Neprešla ani minúta a už sa ozývali nadšené pozdravy. Priznám sa, že keď som ju zbadal prvý krát, mal som rovnako ako ostatný pocit, že sa jedná o ňu, ale akonáhle sa ocitla pri stole, bolo mi všetko jasné. Jej oči boli úplne inej farby a bola štíhlejšia. Navyše ešte pred minútou mala byť v aute. Ostatok rodiny to celé ohodnotil ako pokus o vtipný príchod a tak sa začalo gratulovať.
Až na pár výnimiek sa všetci trafili a želali všetko najlepšie k narodeninám.
Starý otec sa snažil tváriť spokojne, darčeky boli naozaj pestré, pretože príbuzní mu ich kúpili na základe toho, ako dobre ho poznajú.
Objednávanie jedla bolo aj tentoraz problematické. Pomaly každému sa zmenili chute a osoby, ktoré predtým jedávali výlučne vysmážané jedlá si teraz dopriali šalát a naopak.
Dojedal som svoju porciu, napoly počúval reči o tom, kto má čo nové a snažil som sa to zapamätať. Po obede mi nebolo najlepšie a tak som sa ospravedlnil a odišiel na toaletu.
Keď som sa vrátil z toalety a zbadal, že na mojom mieste sedí niekto iný, nebol som vyšokovaný ani vystrašený, pretože som už viackrát uvažoval nad tým, či sa to niekedy nestane aj mne samému. Chcel som mať ale istotu a tak som podišiel bližšie a chvíľu pozoroval dianie pri stole. Potom, čo dotyčného tretíkrát oslovili mojím menom a prezývkou, ktorú môj brat používal výlučne na mňa to bolo jednoznačné.

Vlastne celkom oslobodzujúce zistenie. Potvrdenie mojej pravdy s ktorou sa mi tak ťažko vyrovnávalo. Prechádzal som sa po meste a rozmýšľal čo ďalej. Na druhý deň som začal byť hladný a pochopil som, že ak chcem prežiť, tak sa budem musieť pokúsiť o preniknutie do nejakej inej rodiny. Spočiatku sa mi to nedarilo a po týždni som mal už úplne špinavé oblečenie, takže väčšina ľudí sa ma stránila.
Už ma začínala ovládať beznádej, keď ma zrazu chytila zozadu za ramená čiasi ruka a strhla ma k sebe. Tá žena spočiatku nekonečne dlho plakala a potom ďakovala Bohu zato, že ma našla. Cestou „domov“ som sa v aute dozvedel, že som utiekol z domu a viac ako mesiac som bol nezvestný. Veľký dom plný mačiek a obrazov na mňa pôsobil upokojujúco. Chodil som nejakú dobu na súkromnú školu a mal všetkého dostatok. Po čase to stereotypné šťastie začalo byť deprimujúce a tak som aj z tohto domova utiekol. V živote som sa veľakrát zamýšľal nad tým, koľko synov im už predo mnou utieklo a koľko sa ich vrátilo naspäť.

Odvtedy som vystriedal nespočetné množstvo osôb, charakterov a rodín, kým som sa dostal až sem. Niekedy mám pocit, že všetkému rozumiem a potom sa v slabšej chvíli pristihnem pritom, že nerozumiem vôbec ničomu. Nechápem, ako môžu ľudia niekoho zvoliť za svojho prezidenta. Môjho predchodcu videli len pár týždňov pred voľbami na plagátoch a ešte pred koncom kampane som sa s ním stihol vymeniť. Poznali ho povrchne, z plagátu a napriek tomu ich jeho slogany presvedčili a nadobudli dojem, že toho ο ňom vedia dosť. Ja som si však svoje miesto poctivo strážil a dokonca mám aj plán ako byť opäť zvolený, lebo jeden z nových kandidátov sa na mňa celkom podobá. Možno práve z tej podoby a mojej popularity chcel vyťažiť a v konečnom dôsledku aj vyťaží – stane sa predsa prezidentom.
Pretože je potrebné obetovať všetko.